Hrdlorez

13. kapitola

Niekoľko hodín som chodila po budove ako mátoha. Nemala som náladu sa s nikým rozprávať. To iste platilo aj o ostatných. Ak by sa mi niekto prihovoril, asi by dostal do držky. Bola som stále mimo z toho, že to Tim nezvládol. Veľmi ma to trápilo. No fakt, že Oliver z jeho smrti obvinil mňa a ešte to povedal aj nahlas, ma veľmi zasiahlo. Aj keď som si to uvedomovala, nečakala som, že to povie práve on. Ak som pred chvíľou túžila po jeho objatí, teraz som si priala, aby som ho už nikdy neuvidela. No spomienky sa nedajú vymazať.

Pár dní sa izba dievčaťa, ktoré Oliver miloval, stala mojim útočiskom. Nechcela som si to priznať, no ukrývala som sa tu. Väčšinou som si čítala knihy alebo spala. Prevažne to prvé. Nechcela som myslieť na nič a hlavne na nikoho. Bolo toho na mňa príliš. Všetko sa na mňa sypalo zo všemožných strán. Jediný, kto ma tu z času na čas prišiel navštíviť a asi sa skôr uistiť, že som stále nažive, bol Richard. Robil si o mňa starosti, no mne tu bolo dobre. No sama som usúdila, že by bolo najlepšie, ak by som odtiaľto niekde aspoň na chvíľu vypadla.

Rozhodla som sa, že pôjdem do obchodu do najbližšieho mesta. Oboznámila som s mojim plánom len Rickyho. Nepredpokladala som však, že by sa mi za tak krátku dobu mohlo niečo stať, no len pre prípad, že by ma karma fakt neznášala.

Richard mi požičal jeho auto. Prekvapilo ma, že tu takmer každý mal jedno svoje.

„Ak sa mu niečo stane..." Pozrel sa varovne na mňa.

„Tak sa postaráš o to, aby moja smrť bola dlhá a bolestivá. Chápem."

Uškrnul sa. „Dobre. Tu máš telefón, ak by sa niečo stalo. Dal som ti tam kontakt na mňa a pár ďalších osôb odtiaľto." Do ruky mi vtisol mobil. „Ak by sa niečo náhodou stalo, komukoľvek zavolaj." Nadvihla som obočie. Nechápala som, prečo sa o mňa tak stará. No to mi bolo teraz jedno, potrebovala som odtiaľto zmiznúť a Richard mi v tom vždy pomáhal. Teraz mal ale istotu, že sa vrátim. Odkiaľ ju ale bral?

„Ďakujem, Ricky." Vďačne som sa naňho usmiala. Okrem toho, že mi požičal auto a mobil, v priebehu posledných dní mi vybavil falošné doklady, ak by sa niečo posralo. Taktiež mi dal celkom vysokú čiastku peňazí na účet. Nazval to pôžičkou, s čím som súhlasila len veľmi ťažko.

Za posledných pár dní som veľa premýšľala. Rozhodla som sa, že by bolo najlepšie odtiaľto odísť a zabudnúť na to, čo sa stalo. Hlavne na Olivera a jeho brata. Netušila som však, kam by som mohla isť. Nemala som oblečenie a dostatok peňazí, aby som mohla odísť, kde by sa mi zachcelo. Taktiež som nevedela zabudnúť na to, že s Oliverom som sa dohodla na spoločnom odchode. Očividne to urobil bezo mňa, keďže som ho dlho nevidela. A to bolelo.

Keď som si konečne myslela, že je všetko v absolútnom poriadku a že sa Oliver zmenil, veci sa zmenili o stoosemdesiat stupňov. Mala som chuť sa prefackať, nikdy som nemala v pláne, aby sa mi tak dostal pod kožu, aby mi na ňom záležalo a srdce sa rozbúchalo pri každom pohľade naňho. To veci len komplikovalo.

Zaparkovala som v podzemnej garáži. Síce bolo slnko ešte vysoko na oblohe a mne by na zemskom povrchu nehrozilo nič, musela som pokúšať osud. No bola som v takom stave, že ak by ma niekto napadol, asi by som sa dobrovoľne nechala zabiť. Naozaj som netušila, čo so svojim životom budem robiť.

Zamierila som do supermarketu. Väčšinou sa o nákup staral Oliver, no keďže sa po Timovej smrti vyparil, s radosťou som prebrala túto prácu. Vedela som, že ak by som Richarda požiadala, šiel by on.

Po chvíli som naplnila takmer plný nákupný košík. Nakúpila som dostatok jedla na to, aby som v tej budove prežila minimálne týždeň. Pochybovala som však o tom, že sa tam zdržím tak dlho. Hlavne po tom, ako mi istí upíri nedali po Timovej smrti pokoj a neustále sa vypytovali na to, čo sa stalo na Centrále. Taktiež kontaktovali tých, čo za to mohli byť zodpovední. Čiže Centrálu. Nestalo sa nič, nezaujímalo ich to.