Hrdlorez

17. kapitola

Nechápala som, ako môže byť niekto taký sebecký. Akoby mu nestačilo, že mi vzal rodinu (alebo im vzal mňa?). Prečo ma chce zabiť? Čo by z toho mal? Nedokázala som nájsť jediný normálny dôvod, prečo by to robil. Sám mi predsa povedal, že mi pomôže a ak by som čokoľvek potrebovala, môžem sa naňho obrátiť.

Kde sa stala chyba?

Bolo neskoro, aby som to zisťovala. Netúžila som po tom, aby som mu urobila radosť a nechala sa zabiť. Hoci... naozaj som verila Sonii? Pokojne mohla klamať a hrať sa so mnou. Prečo by tu potom dobrovoľne prišla medzi upírov? Je lovec, no mne by neublížila. Spomenula som si, že zabila priateľku Timothyho...

Niečo mi hovorilo, že má pravdu. Dokonca aj Richardovi to dávalo zmysel.

„Myslím, že od začiatku chcel, aby si bola s ním. Premenili ťa už skôr, chcel to urobiť sám. Dokonca sa zmieril s tým, že si polovičná. Podľa mňa nedokáže vstrebať to, že si sa naňho vykašľala, zabudla a pohla sa vpred. Chceš začať nový život a bez neho, to je podľa mňa normálne. On to ale nedokáže pochopiť. Ak ťa nemôže mať on, tak potom nikto. Taktiež tu je tá vec s Oliverom. Potvrdilo sa mu, že žije, hoci si myslel pravý opak. Príde mi ako typ, ktorý sa nerád mýli. Naozaj bude lepšie, ak odídete, časom ho to prejde. Možno," povedal mi, zatiaľ čo ja som bezradná sedela v kuchyni pri stole, podopierala si hlavu rukami a pohľadom hypnotizovala jedlo.

Teraz som mala pred sebou cestovnú tašku. Hoci mi spánok veľmi nepomohol, keďže som sa takmer celú noc prehadzovala, bolo mi aspoň o niečo lepšie. Všetko som si uležala v hlave a musela som uznať, že Richard mal pravdu.

Nešlo mi do hlavy, že zmenil názor a chce ma zabiť. To predsa nemôže myslieť vážne. Po tom všetkom, čo som si kvôli nemu prešla, by ma mal nechať na pokoji.

Nechcela som však skúšať šťastie a zostať tu. Mala som svoj život rada, nech už bol hocijaký.

Nahádzala som do tašky zopár vecí, ktoré som našla v skrini a o ktorých som si myslela, že mi budú sedieť. Nebolo tu toho dosť a ja som plánovala sa zastaviť niekde v obchode. Keď som chcela vojsť do kúpeľne po ďalšie veci, dvere na izbe sa rozrazili a dovnútra vošiel Oliver.

„Toto nemyslíš vážne!" skríkol. Vyzeral ako hotový boh pomsty. Boh v pyžame s rozstrapatenými vlasmi. Nevedela som, či sa mám smiať alebo sa pokúsiť tváriť vážne.

„Čo?" Vedela som, že mu o mojich plánoch povie Richard a že sa ho bude snažiť presvedčiť, aby odišiel tiež. Nepochopila som preto jeho reakciu.

„Ten idiot sa ma pokúsil zabiť. Síce to neurobil on, ale bol to určite jeho nápad, za to by som dal ruku do ohňa. Druhú príležitosť nedostane. No utekať sa mi zdá ako dosť zbabelé..."

„Je to lepšie než.." skočila som mu do reči.

„Áno, je to lepšie ako čakať na to, kedy sa mu uráči tu prísť a vyjasniť si to. Ak sa tu náhodou objaví, asi by to neprežil. Prisahám, že toho idiota zabijem. Ak nie teraz, tak v budúcnosti určite. A nedovolím, aby komukoľvek ublížil." Keď to dopovedal, zhlboka sa nadýchol.

„Chcela som povedať, že to je lepšie, než aby tu prišiel a vyvraždil všetkých obyvateľov."

Prikývol na súhlas. „Práve preto bude najlepšie, ak odídeme. Nikto navyše tak nebude vystavený nebezpečenstvu."

„To som sa ti snažila povedať."

Bola som rada, že Oliver mal na to rovnaký názor ako ja. Nerada by som ho do niečoho nútila bol tvrdohlavý, no to ja tiež. Útek bol síce zbabelý, no bola to jediná šanca na to, aby sa nikomu nič nestalo. Alebo aspoň znížiť počet možných obetí.