Hrdlorez

19. kapitola

Keď som sa ráno prebudila, bolelo ma celé telo. Bola to však príjemná bolesť. Kým som si nezačala uvedomovať, čo sa včera stalo, cítila som sa fantasticky. Zakryla som sa perinou až po uši a zrazu mi bolo opäť príšerne horúco a do líc sa mi nahrnula červeň.

Vyspať sa s Oliverom na úteku nebol zrejme najlepší nápad. Nevedela som, či to ľutovať, alebo sa z toho tešiť. Samozrejme, bola som z neho úplne paf. Čo to však znamenalo preňho? Pre mňa? Nevedela som to definovať. Všetko, čo som od neho včera chcela, bola krv. Moje hormóny sa museli z toho zblázniť.

Prinútila som sa otvoriť oči a poobzerala som sa po izbe. Oliver tu nebol. Nevedela som, kedy odišiel. Pamätala som si, že som mu zaspala nahá v náručí.

Nepríjemne mi zovrelo žalúdok. Ktovie, ako sa musí cítiť Oliver. Neznášala som tieto vedľajšie účinky pitia krvi. Tentokrát to však nebolo tak strašné ako keď zo mňa pil Timothy. Ako môže moje telo rozlíšiť, či zo mňa pije polovičný upír alebo normálny? Tento svet ma nikdy neprestane udivovať.

Prinútila som sa postaviť z postele. Pomaly som sa obliekla. Bolel ma každý sval v tele a žalúdok robil saltá akoby trénoval na gymnastickú súťaž. Pri každom pohybe som cítila pichnutie v krku. Vyšla som z izby a vo dverách takmer zvalcovala Olivera na zem. Chytil ma za ramená, takže sme to obaja ustáli.

„Prepáč," povedala som.

Nastalo trápne ticho, kedy ani jeden z nás neprehovoril. Pozeral sa na mňa a pri tom sa mu zrýchlil tep. Na jeho krku som si všimla dve ranky, ktoré som mu spôsobila. Rukou sa dotkol miesta, z ktorého sa včera napil. Nepríjemne to zabolelo.

„Prepáč," šepol a odtiahol sa.

Nadvihla som obočie a nechápavo sa naňho pozrela. „Za čo sa ospravedlňuješ?" To by som mala urobiť ja. Teoreticky som ho donútila, aby mi dal svoju krv. Alebo sa mi ospravedlňuje za to, čo nasledovalo potom?

Povzdychol si a odtiahol sa odo mňa. Zamieril do obývačky a posadil sa na pohovku. Ja som sa vybrala do kuchyne, aby som si spravila kávu. Potrebovala som chvíľu osamote. Obaja. Musela som si to všetko v hlave ujasniť. V prvom rade, nebolo správne zaoberať sa mojimi pocitmi a budovať si nejaký vzťah, keď boli naše životy v ohrození.

Bála som sa, čo bude teraz s nami. Zdôveril sa mi s tým, že mu na mne záleží, ale bojí sa, že by mi ublížil. To ma schladilo natoľko, že som si od neho udržiavala odstup. Až do včerajška.

Až do kuchyne som počula, ako mu bije srdce. Chcela by som vedieť, čo sa mu odohráva v hlave.

Urobila som si kávu a chystala nájsť niečo na jedenie, keď sa mi zatočila hlava a žalúdok zaprotestoval. Položila som šálku na stôl a rozbehla sa do kúpeľne.

Rozhodla som sa, že už nebudem myslieť na nič, čo sa týkalo včerajška. V duchu som si prisahala, že už nedovolím žiadnemu upírovi, aby ma uhryzol. Ani Oliverovi.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. „Si v poriadku?" Necítila som sa tak, ale zaklamala som mu, pretože som nemala chuť na rozhovor.

Celý deň sa niesol v znamení vyhýbaniu sa jeden druhému. Ani som sa o to nemusela snažiť, robil to za mňa. Bola som mu za to vďačná, aspoň som nebola jediná, kto potreboval odstup. Zároveň ma nenormálne vytáčalo, že som sa nezobudila vedľa neho, v jeho náručí. To by už pre mňa ale znamenalo veľa. To robia páry, ktoré spolu žijú.

Neboli sme pár, vlastne sme ani neboli spolu, ani spolu nežili. Všetky ilúzie, ktoré som si začala robiť, som automaticky zavrhla. Bol to len skrat, poblúznenie hormónov.