Hrdlorez

20. kapitola

V priebehu hodiny sme boli zbalení a odubytovaní. Ani jeden z nás tu nechcel zostávať. Už vôbec nie po tom, čo tu bol buď Grayson, alebo nejaký jeho poskok.

Za oknami začalo svitať a ja som stále chodila po byte ako mátoha, ktorú niekto oblial studenou vodou. Oliver sa niekoľkokrát snažil dovolať Richardovi, no bolo to úplne bezvýznamné. Ani raz mu nezdvihol hovor.

Cítila som sa bezradne, spoliehala som sa naňho. Samozrejme, mohol mať dôvod na to, prečo sme sa mu nemohli dovolať. Zabudol si telefón, mal vypnuté zvonenia... Ako by to mohol spraviť vo vedomí, že sme v nebezpečenstve a možno budeme potrebovať pomoc?

„Zavolám ešte Adamovi. Jemu verím, snáď bude vedieť, čo robiť." Napadlo mi asi milión možných scenárov, čo všetko sa mohlo stať doma. Všetci však niekde odišli, no Grayson ich mohol nájsť a... Tú myšlienku som nedokázala dokončiť. Nikto kvôli nám nemôže prísť o život!

Po dvoch zazvoneniach sa v telefóne ozval Adamov hlas.

„Máme problém," vybafol Oliver naňho hneď. Posadila som sa vedľa neho na pohovku a on zapol reproduktor, takže som mohla počuť všetko. Jeho srdce bilo ako o život. Ja som sa namiesto toho chvela a hrdlo som mala stiahnuté. Bola som kúsok od nervového zrútenia.

„Zabil si ty Ninu alebo ona teba? Vsádzam na ňu, občas si riadne hovado." Nadvihol obočie a ak by tam bol namiesto telefónu Adam, určite by ho pohľadom zabil. Chvíľu bolo ticho, potom sa z mobilu opäť ozval Adam. „Dobre, chápem. Vážna situácia, prepáč."

„Veľmi. Grayson nás našiel. Teda aspoň si to myslíme." Pohľadom prešil po mne, akoby sa chcel uistiť, že som v poriadku. Nebola som, necítila som sa tak. Bola som úplne bezradná.

„Prosím? Ako by mohol vedieť, kde ste? To neviem dokonca ani ja."

„Vedel o tom len Morris a Richard. Rickymu som volal asi miliónkrát a nedvíha."

„S Richardom som hovoril naposledy, keď sme odchádzali. To bolo niekoľko hodín po tom, čo ste odišli vy. O Morrisovi neviem nič, asi zostal doma. Ten sa nerád stará do podobných vecí."

Oliver si povzdychol a oprel sa chrbtom o pohovku. „Musíme niečo vymyslieť. Napadlo mi, že odtiaľto odídeme, no kam by sme šli? Ako dlho bude trvať táto naháňačka?"

„Budem sa snažiť zistiť nejaké informácie odtiaľto. Potom by som spolu s Adele mohol prísť vám pomôcť. Niečo vymyslíme," navrhol. Na prvý pohľad sa mi to zdal ako veľmi dobrý nápad, no nakoniec som namietla.

„Bude lepšie ak sa od nás budete držať ďalej."

Z telefónu sa ozval smiech. „Nechcete si kaziť romantiku na úteku?" S Oliverom sme sa na seba pobavene pozreli. Áno, jasné, romantika... keby mi to nekazil môj bývalý priateľ. „Ajajaj, už budem ticho."

„To by som ti radil."

„Aj tak prídeme, nebudeme sa držať pri vás."

„Sme vo Pheonixe, skúste sa držať čo najďalej, ale najradšej by som bol, ak by ste tu nechodili..."

Niekto manipuloval s Adamovým mobilom a chvíľu sa zdalo, že mu ho chce niekto vytrhnúť z ruky.

„Kde že ste? Vo Pheonixe? Tam som vyrastala! To je skvelé, prídeme za vami. Aj Richardov kamarát tam žije, zoženieme pomoc!" hovorila nadšene Adele. Oliver pretočil očami a ja som mykla plecami.

„Máš na mysli Paula? S tým sme už boli, no neviem, či by bolo správne ho tým zaťažovať."

„Určite pomôže," uistil nás Adam.