Hrdlorez

6. kapitola

Keď sa ma dotkli teplé ruky, myslela som, že sa mi to sníva.

„Tu je!" zvolal niekto, koho hlas sa mi zdal povedomí, no nevedela som, komu patrí. Chcela som vedieť, kto ma našiel a pomohol mi, no moje telo so mnou nechcelo spolupracovať. „Je ľadová, príšerne."

„Musíme ju zachrániť."

„Musíme ju zobrať do nemocnice," ozvali sa dva hlasy naraz.

„Nie, v žiadnom prípade. Veď to neprežije! Srdce jej už takmer zlyháva, čo to nepočuješ?" Tento hlas som vedela identifikovať. Patril Timovi.

„Chceš ju premeniť?" opýtal sa druhý mužský hlas. „Ale Timothy, veď je zákaz robiť nových upírov, čo si na to zabudol? Chceš, aby ťa zabili?"

„Nezabudol, ale nemienim, aby zomrela! Nie pre to, že sme ju doslova uniesli. Je to naša vina!"

Chvíľu mi trvalo, kým som si dala dve a dve dokopy.

Nemôžu zo mňa urobiť upíra! To predsa nemôžu! Nie! Chcela som protestovať, ale moje telo ma odmietalo poslúchať. Musela som im dať nejako vedieť, že s tým nesúhlasím. Nemocnica by v tomto prípade bola oveľa lepšia. Dúfala som, že Timothy poslúchne toho týpka, ktorý sa mi snažil zachrániť život v pravom slova zmysle.

***

Chvíľu som nevnímala nič. Oči som mala zatvorené a bola som unavená, no spánok neprichádzal. Cítila som sa, akoby som bola taká vyčerpaná, že som nemohla zaspať. Tento stav však v krátkom čase vystriedalo hotové peklo.

Cítila som, že horúčava pohlcuje celé moje telo od chodidiel až po hlavu. Akoby ma postupne pohltili plamene. Nemohla som sa pohnúť... ani zobudiť. Teplo sa stupňovalo, až sa stalo neznesiteľným. Chcela som kričať, nech mi niekto pomôže. Svoje telo som však ovládnuť nemohla. Bola som lapená niekde v temnote.

Začala ma príšerne bolieť hlava. Ten pocit by som prirovnala k tomu, že mi niekto niečo priložil na spánky a silno na ne zatlačil. Zároveň som cítila, že sa mi mozog snaží explodovať. Postupne sa tento tlak presunul do očí a do sánky. Pálivá bolesť zasiahla zuby. Cítila som sa u zubára, ktorý sa mi naraz snaží vytrhnúť všetky predné zuby. Bolo to niečo nepredstaviteľné. Ak by som mohla kričať, určite by ma počuli na druhej strane kontinentu.

Chcela som zomrieť. Neviem, kto ma tak trestal, no dúfala som, že to čochvíľa ukončí. Bolo mi jedno, či to prežijem, alebo nie.

Keď bolesť hlavy pominula, presunula sa do celého tela. Nikdy som nemala nič zlomené, nevedela som, ako to bolí. Teraz mi však určite musel niekto zlomiť minimálne polovicu všetkých kostí v tele. Ostrú bolesť som cítila hlavne v chrbtici a v hrudnom koši.

Neviem, ako dlho trval tento stav. Chcela som len jediné – nech to už konečne prestane. Ak sa však niekto rozhodol mi najskôr rozmliaždiť hlavu, potom mi polámať kosti a povyberať všetky orgány z tela, tak je naozaj zvrátený. Nezaslúžila som si, aby sa tak niekto ku mne správal. Keby bola bolesť jediná, ktorú som cítila, bola by som vďačná. Keď sa zdalo, že bolesť pomaly pominie. Teraz som sa cítila, akoby sa mi okolo krku zjavili neviditeľné ruky, ktoré mi krk pomaly stláčali. Nemohla som sa ani nadýchnuť, ani vydýchnuť. Bolo to niečo príšerné. Po chvíli to našťastie pominulo.

Bolesť začala ustupovať a ja som počula svoj zrýchlený dych. Necítila som už nič. Bála som sa však otvoriť oči. Bála som sa toho, čo by som videla. Určite by bolo všade veľa krvi, tej mojej. Nevedela som si predstaviť, ako teraz vyzerám. Bolo viac než jasné, že ako vždy to nebude. Toto nebol len obyčajný sen.