Hrdlorez

25. kapitola

rvé, čo som pocítila, bola tupá bolesť hlavy, ktorá sa šírila krkom do celého tela. Končatiny som mala stuhnuté. Nemala som v pláne sa ani pohnúť. To by znamenalo rozkývať sa napriek bolesti.

Cítila som sa ako po riadnej párty, kde som to prehnala s alkoholom, tancovaním a hlasnou hudbou.

Bola som mŕtva? Pamätala som si, že som nemohla dýchať a strácala som veľa krvi. Prečo by som potom všetko vnímala tak intenzívne? Ak by som nebola medzi živými, zrejme by ma nezužovali žiadne bôle celej mojej bytosti.

Prinútila som sa otvoriť oči a pokývať prstami na rukách. Pripravovala som sa na oslepujúcu bielu a svetlo, ktoré by ma zbavilo môjho zraku. Namiesto toho bolo v miestnosti, kde som ležala v mäkkých perinách, prítmie. Jediný zdroj svetla predstavovala rohová lampa.

Zistila som, že mám v predlaktí niečo zabodnuté do ruky a keď som sa popozerala vedľa seba, zbadala som infúziu, ktorá sa ťahala od môjho predlaktia až nado mňa. na druhej ruke som cítila rany, ktoré tam nemali čo robiť. Nepamätala som si, že by som sa porezala, alebo si nejakým nedopatrením ublížila.

Krk bol, samozrejme, niečo iné. Pri každom čo i len drobnom pohybe, kedy sa mi napla koža, som cítila miesto, kde sa Grayson zo mňa napil. Nebol opatrný a jemný, takže mi spôsobil rany, ktoré sa zrejme budú hojiť dlho.

Bola som hladná, smädná a v ústach som mala divnú kovovú chuť.

Zatvorila som oči a zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Bol príjemný pocit môcť opäť dýchať.

Z ľavej strany sa ozval šuchot a ja som sa okamžite otočila. Nevšimla som si, že by tu niekto bol. Nepočula som nič, no možno som bola taká mimo zo všetkého, čo sa stalo... čo sa vlastne udialo? Kde to som?

„Nina?" ozval sa prekvapený a rozospatý Oliverov hlas. „Si v poriadku?"

Vlasy mal rozlietané na všetky strany, tričko pokrkvané a so zúženými očami s radosťou v nich vyzeral proste rozkošne.

„Myslím, že som v nebi. Zomrela som, však?"

Odpoveďou mi bol úprimný smiech. Oliver podišiel ku mne a posadil sa na kraj postele. chcela som sa mu posunúť, nech má miesto, no telo ma akosi nepočúvalo. Pozrel sa na mňa a ja som ani v tomto šere nemohla prehliadnuť jeho šťastnú tvár. Pohladil ma po líci.

„Som tak rád, že žiješ. Myslel som, že som o teba prišiel." Samozrejme, že som žila. Po smrti by ma určite nič tak nebolelo.

„Myslím, že sa nemôžem ani pohnúť. Cítim sa fakt pod psa."

„Asi si nepamätáš posledné dva dni, však? Ale ani sa ti nečudujem."

Zmätene som sa naňho pozrela. „Aké dni? Čo sa stalo?" Mohla som si len domyslieť, že sa to týkalo mojej osoby a malo to niečo dočinenie s otravou. Spomenula som si, že zo mňa pil upír. „Vynechaj detaily, som si istá, že ich vedieť nechcem," povedala som a vošla mi do líc červeň. Určite som zvracala, dusila sa a podobné veci a on to videl. Odvrátila som pohľad.

„Na Centrále sme už tretí deň."

„Na Centrále?!" opýtala som sa prekvapene, na čo len prikývol.

„Priviedli sme ťa tu po tom, čo si takmer prestala dýchať a mysleli, že sa z toho nedostaneš. No Emily a jej spolupracovníci zo zdravotného tímu ťa priviedli späť k životu. Stratila si príliš veľa krvi, tak bola potrebná transfúzia, no aj tak si mala v obehu príliš veľké množstvo medi, tak..." Na chvíľu sa odmlčal, pozrel na zápästie pravej ruky a zhlboka sa nadýchol. „Použili starú metódu púšťania žilou."