Hrdlorez

8. kapitola

„Nina? Preboha, si v poriadku?"

Potrebovala som sa nadýchnuť, aby som mu vedela odpovedať. Otvorila som ústa, no nevyšiel z nich žiadny zvuk. Potrebovala som mu dať nejako vedieť, že sa nemôžem nadýchnuť.

„Ja... Ne... Ne-nemôžem ... dýchať," podarilo sa mi vyjachtať zo seba. Znela som príšerne, chrapľavo. Čo sa mi to robí? Čo sa stalo? Jednou rukou som si stále šúchala krk, akoby som chcela odtiahnuť tú neviditeľnú silu, ktorá mi to spôsobovala, ktorá ma škrtila.

„Pila si dnes krv?" Prikývla som na súhlas. „Darcovia by mali byť čistí, neviem kde je chyba. Vezmem ťa k Oliverovi, on bude vedieť, čo robiť."

Nemohla som protestovať, Richard ma opatrne zdvihol na ruky akoby som nevážila ani kilo. Ja som už pred sebou začala vidieť hviezdičky, točila sa mi hlava.

Zamieril na schodisko. Vyšiel na prvé poschodie, pred nami sa objavila chodba, kde bolo štvoro dverí. Dúfala som, že to nebude dlho trvať. Celý svet sa so mnou točil a ja som nevedela, ako dlho ešte vydržím pri vedomí. Zdalo sa mi to ako nekonečná doba, odkedy som sa nadýchla. Stále som sa pokúšala nasať vzduch do pľúc, no nedarilo sa mi. Vydávala som len chrapľavý zvuk.

„Oliver!" skríkol a pozrel sa na mňa. Lapala som po dychu. Ricky sa postavil pred jedny dvere, ktoré sa ani nie o sekundu otvorili. Oliver najskôr nechápavo pozeral na nás dvoch.

„Asi sa otrávila," povedal, Oliverovi sa od prekvapenia roztvorili oči, ustúpil, aby Richard so mnou mohol vojsť do... Jeho apartmánu? Izby? Všimla som si, že to tu mal obrovské, no detaily ma v tej chvíli nezaujímali. Jediné, na čo som myslela, bolo dýchanie. Chcela som sa konečne zhlboka nadýchnuť, stále som mala pocit, akoby mi niekto uviazal lano okolo krku a poriadne ho zatiahol. Myslím, že ak by ma Richard pustil, neudržala by som sa na nohách.

„To nie je možné! Zlož ju tu." Cítila som pod sebou niečo mäkké, zrejme posteľ alebo pohovka. Mala som pred sebou tvár Olivera, na ktorú som sa chcela sústrediť. Bol prekvapený a zmätený zároveň, no to sme tu boli všetci. Zdalo sa, že premýšľa. Na čele sa mu vytvorili vrásky. „Sadni si."

Neuvedomila som si, že ešte stále som sa opierala o Richarda. Opäť som vydala chrapľavý zvuk a chcela si odkašľať, no nemohla som. Akoby som v pľúcach nemala už žiadny vzduch. „Zakloň hlavu," povedal Oliver. Bez námietok som ho poslúchla. Určite vedel, čo treba robiť, keďže Timovi sa stalo niečo podobné. Alebo to isté? Ako som sa mohla otráviť?

Hneď sa mi dalo lepšie dýchať. No stále to nebolo ono. Bolo to akoby som dobehla maratón. Snažila som sa dýchať rýchlo, zatvorila som oči a uvedomila si, že malým hlavu opretú o Richarda. Taktiež som cítila jeho ruky na mojich pleciach. Bolo to zvláštne.

„Je ti lepšie?" Opýtal sa.

„Áno... Vďaka," vydýchla som. Plne som sa sústredila na dýchanie. Svet sa so mnou prestal točiť, no stále mi nepríjemne pulzovalo v hlave, srdce mi šlo vyskočiť z hrude a dýchala som, akoby som chcela minút všetok kyslík na tejto planéte za päť minút.

„Necháš nás osamote, Ricky?" Prekvapene som sa pozrela na Olivera. Myslela som si, že nás pošle oboch preč. Nemala som dôvod tu zostávať. Pomohol mi, no pokiaľ viem, neplánoval sa mnou zaoberať.

„Samozrejme." Za sebou som už necítila jeho telo a ako sa zdvihol, ja som padla nižšie. Aby som sa neprevalila, nahla som sa dopredu, dlane položila na kolená a snažila sa normálne dýchať, čo bolo stále problematické. Stiahnutie okolo krku povolilo, no nie dostatočne.

Keď Richard odišiel, Oliver sa presunul predo mňa, kľakol si a pozrel na mňa s obavami. „Nina, prosím ťa, povedz mi, že si nepila z nikoho iného!" Nadvihla som prekvapene obočie.