Hrdlorez

2. kapitola

Bolel ma každý pohyb. Bála som sa, čo i len oči otvoriť. Nevedela som, či som vôbec doma, no cítila som sa ako vo svojej posteli. Keď som pohla hlavou, v krku ma nepríjemne zapichalo a v hlave mi hučalo. Včera som to teda musela kvalitne prehnať. Vzdychla som a otvorila oči. Svetlo ma oslepilo natoľko, že som vyletela z postele ako strela a zatiahla závesy. A to bola chyba, obrovská chyba.

Celý svet sa so mnou zatočil a žalúdok predviedol zopár akrobatických kúskov. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Pokoj, Nina. Týmto si si už neraz prešla. Hlavne sa dostaň, čo najskôr do kúpeľne. V ústach som mala horkú chuť, bolo mi zle. Naťahovalo ma na zvracanie.

Niekoľko sekúnd som strávila objímaním a hovorením so záchodom, kým som si nevšimla niečo zvláštne. Zvracala som krv.

Krv!

Akoby ma niekto oblial studenou vodou. Nie, to určite nemôže byť krv, to bude tá limonáda, čo som pila včera. Isto mi to nesadlo na žalúdok. Iné vysvetlenie pre to jednoducho nie je. Nemôže to byť moja vlastná krv.

Snažila som sa rozpamätať na včerajšiu noc, no vybavilo sa mi toho veľmi málo. Vlastne pamätala som si len niekoho menom Tim. Strávila som s ním takmer celú noc, no Soniu som videla naposledy, keď šla zaviesť Romana domov. Páni, neviem síce, čo som pila, no muselo to mať poriadne grády.

Osprchovala som sa a zaliezla späť do postele. Nemala som pláne hýbať sa viac, ako bolo nutné. Cítila som sa príšerne slabá. Zatvorila som oči a nebránila sa ďalšiemu spánku, ktorý som potrebovala ako kyslík.

„Nina." Niekto so mnou zatriasol a zobudil ma. Bola to Sonia a takmer som sa neudržala a jednu jej strelila. Keby som sa necítila, akoby po mne prešiel tank, urobila by som to. Neznášala som, ak ma niekto budil. Nie po ťažkej noci. „Priniesla som ti lieky, ktoré som ti sľúbila. Máš ich ako darček odo mňa. Keď sa ti minú, tak ti môžem zohnať ďalšie. A tiež ti mama posiela kurací vývar, keďže si vie domyslieť, ako si včera dopadla." Uškrnula sa.

„Nemáš niečo, čo mi pomôže si spomenúť? Netuším, čo som robila a som z toho mierne mimo."

Zasmiala sa. „Je mi to ľúto, drahá."

„Dúfam, že sa z katastrofálnych narodenín nestane tradícia," vzdychla som. Sonia sa najskôr na mňa nechápavo pozrela, no po chvíli prišla na to, čo som mala na mysli.

„Grayson."

„Už to je rok, čo zmizol..."

Prebehol mi mráz po chrbte. Boli to spomienky, na ktoré by som najradšej zabudla. S Graysonom som tvorila pár približne jeden rok. Bola to moja najväčšia láska, milovala som ho. Pred rokom, na mojej narodeninovej oslave, však bez stopy zmizol. Vedel, ako prinútiť dievča, aby z neho šalelo, doslova. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako môže láska bolieť.

Polícia ma upodozrievala z vraždy, ani som nepočítala, koľko hodín som strávila na policajnej stanici a odpovedala na idiotské otázky. Radšej tam sedeli so mnou, než aby ho šli hľadať. Grayson tam jeden moment bol a druhý už bol preč. Prípad bol uzavretý ako útek z domu. Jednoducho blbosť. S Graysonom sme mali výborný vzťah, poznala som ho dosť dobre na to, aby som vedela s istotou tvrdiť, že by nikdy neopustil svoju rodinu a mňa bez toho, aby nás o tom neinformoval.

Trvalo mi niekoľko týždňov, aby som naňho prestala myslieť, aby som mohla žiť ďalej normálny život.

Sonia odišla ešte pred obedom. Ja som celý deň preležala v posteli, cítila som sa ako vygrcaný rezanec. Nemala som náladu na nič, nebavila som sa s celou rodinou. Mala som pocit, že mi roztrhne hlavu a že uvidím naživo svoje orgány. Polievka a lieky od Sonii mi našťastie pomohli. Nemohla som od toho však čakať zázraky, takže moje ťažkosti nezmizli mávnutím prútika.