Je to možné?

10. časť

Ráno som sa zobudila na nezvyčajný chlad. Dnešná noc nebola až taká zlá. Spala som síce iba 4 hodiny, ale to už som sa naučila zvládať. Začal mi zvoniť budík. Nie som ako väčšina ľudí, že by som nenávidela budík alebo rána. Práve naopak môj budík mám rada a rána úplne zbožňujem, hlavne keď si na wattpade nájdem novú časť príbehu a hneď sa do nej pustím spolu z raňajkami. Odkedy som začala Harrymu kradnúť cereálie, raňajky mi normálne chutia. Ale problém je s tónom môjho budíka. Mám tam Pump It, a keď prvé čo počujete je HA HA HAAAA , nie je to dvakrát prívetivé, ale za to výstižné.

Zodvihla som sa z postele a vtedy môj zrak upútalo okno, cez ktoré nebolo vidieť. Bolo celé biele. Sneží. Sneží. " Sneží!"  Nekontrolovateľne hlasno som skríkla a utekala dole. Zátačku pri schodoch som vybrala, zbehla som nimi dole a keď som zatáčala smerom k oknu, tak som skoro hodila hubu. Nebola som ďaleko od pádu ale ustála som to. Keď už som bola pri okne, položila som naň ruky a usmiala sa jak idiot.  Ten úžasný výhľad spolu so snehom bol dokonalý. Milujem sneh.

Odtancovala som do kuchyne, vytiahla si cereálie a nasypala si dvojitú dávku. Pritom som sa stále chichúňala, spievala si koledy a usmievala sa.

"Dobré ráno." Vyskočila som a otočila sa. Harry sedel za stolom a jedol tie isté cereálie ako som si práve nasypala.

"D-Dobré."  Nečakala som, že tu bude sedieť, nikdy nevstáva takto skoro. Zrejme som mala smrť v očiach, lebo sa zasmial a ukázal no stoličku vedľa neho.

"Nemusíš sa za to hanbiť, som rád že u teba konečne vidím život." Vážne? To hovorí on? No dva-krát mi to zrovna neuľahčuje. 

"Ja som len nečakala, že tu budeš."

"Je tu aj Anna." Okamžite som odtrhla ruky od mojej ešte nedotknutej misky a utekala sa hore prezliecť. Dneska jej to nedarujem, moju náladu mi nepokazí.

Vošla som do izby a poobliekala sa. Dala som na seba skinny rifle a môj oblúbený sveter, ktorý je celý žltý a má na sebe malé farebné srdiečka. Vlasy som si rozpustila z copu, ktorý vždy nosím a rozčesala si ich. Keď tak rozmýšľam, ešte nik tu nevidel moje vlasy v plnej kráse. Vždy ich nosím v drdole stočené na hlave. Ale raz im s nimi vyrazím dych. Moje vlasy mi totiž siahajú až po polovicu zadku, čož je dosť v porovnaní s mojou výškou. Meriam 179 cm. Keď som bola učesaná, namakeupovala som sa, čož som nerobila už poriadne dávno a dala si moje obľúbené náušnice, boli to biele perličky, no škoda že len z obyčajnej bižutérie. Raz si kúpim také isté od Tiffanyho.

Zišla som dole a šla rovno do kuchyne. Anna tam ešte nebola, našťastie. Išla som si do chladničky po mlieko keď...

"Dnes si krásna." Otočila som sa smerom k schodom a očakávala že tam uvidím Annu ale nič.

"To patrilo tebe, Elli."  Wow.

"Čo patrilo jej?" A máme to tu. A to to bolo také dokonalé ráno.

"Môj kompliment."

"A ja kedy dostanem jeden?"

"Až budeš taká pekná ako ona."  Tak teraz mi zabehlo. Myslel to vážne? S najväčšou pravdepodobnosťou nie, ale aj to sa počíta. Tak a teraz som sa zasmiala. No nie je to vtipné? Keď už mi niekto konečne zloží kompliment, tak je to iba aby nasral svoju vlastnú priateľku. Zákon schválnosti= zákon môjho života.

Otočila som sa a videla ako sa tá štetka načahuje po mojích cereáliach.

"Hej to sú moje cereálie!"

"Vážne a ja som myslela, že si ich zobrala z Harryho skrinky."

"Áno zobrala som si ich a nasypala. To isté by si spravila aj ty, keby že to zvládneš."

"Tak prepáč? Čo si zač že mi tu budeš niečo hovo..."

"Talk to my hand. A teraz moje cereálie." Vytrhla som jej misku a bežala na moje kreslo pri okne. Toto sa mi podarilo. Tak pekne ju nahnevať hneď ráno. Hneď sa mi zväčšil úsmev.

:..:..:..:..:..:..:..:..:..:..:..:..:..

Keď som prišla zo školy, hneď som si zapla koledy na celý byt a išla variť. Dnes bolo v škole celkom fajn, od kedy som sa ráno rozhodla vrátiť do života, všetko mi ide lepšie. Zrazu ma niekto začal štekliť a ja som začala kričať a smiať sa na celý byt.

"Niall! Stačí!"  Keď som sa prestala smiať začal rozprávať.

"Niekto tu má dnes dobrú náladu. Prídeš večer do domu?"

"Rada by som, ale mám tam ešte tunu príkladov, ktoré musím vyriešiť a nechápem im, čož je divné lebo matematika je môj najlepší predm...."

"Nech ti s tým pomôže Harry."

"Prečo by mi s tým mal pomôcť? On má vlastné povinnosti."

"Veď aj minule ti pomohol." Čo? Nahodila som svoj nechápavý fejs.

"No veď vieš, vtedy, keď ti vypočítal tie príklady v dome. Trvalo mu to dosť dlho." Takže to bol Harry. Skôr ako som stihla niečo povedať, už vybehol hore do Harryho izby. Zrejme prišiel aby niečo prebrali.

Keď som sa najedla a popratala po sebe, zvalila som sa na sedačku a začala pozerať na ten príklad z matematiky. Nič. Otvorila som knihu a snažila som sa to nejako pochopiť, no stále nič. Asi po pol hodine tupého čumenia na ten zošit mi ho niekto vytrhol z rúk.

"Ideme sa učiť." Povedal a hneď na to zazýval.

"Harry, nemusíš mi pomáhať ak si unavený....choď si ľahnúť."

"Nie, ja ti chcem pomôcť."....

Asi o dve ďalšie hodiny som tomu už úspešne rozumela, čo ma neskutočne tešilo a navyše byť tu s Harrym a pozerať sa ako to počíta bolo úžasné. Ten chlapec je vážne geniálny. Ani neviem ako a už som spala.

 "Konečne." Pomyslela som si.

Zobudila som sa na telefón, ktorý mi zvonil pri uchu. Keď som otvorila oči, hneď som ich vypleštila. Spala som totiž na gauči s hlavou na Harryho hrudi. Ten mal okolo mňa obmotané ruky a nohy prepletené s mojími.