Je to možné?

12. časť

Tak a je to tu znova. Cítim sa ako keď som sem prišla. Nespala som už dosť nocí a teraz to myslím naozaj. Keď má Harry "nočné návštevy" tak to nazývam nespaním, ale väčšinou spím aspoň tie 3-4 hodiny. No teraz nie, aby som to stihla, nemôžem spať vôbec. A navyše už prepuklo, že tu bývam. Takže na twitter sa už neodvažujem ísť. Raz som to spravila a oľutovala som to. A ešte sa k tomu pridala aj škola. Nechápem prečo, ale vážne si na mne všetci zasadli, je to hrozné.

Práve teraz sedím za stolom v kuchyni a dokreslujem druhý obraz. Momentálne je streda, takže mám ešte dve noci. Práve som sa vrátila zo školy a bez jedenia som sa hneď pustila do práce. Keď sa v tom rozleteli dvere a vošiel Harry. Bol už na prvý pohľad nejaký bledý. Išiel smerom ku mne keď sa zapotácal a ledva sa stihol chytiť aby nespadol.

"Harry!" Okamžite som bežala za ním. Chytila som mu čelo. "Bože, veď ty celý horíš. Otoč sa, ideme hore do spálne." Nezmohol sa na protest, iba prikývol.

Vyšli sme pomali hore a šli ďalej až do jeho spálne. Keď sme sa tam dostali pomohla som mu ľahnúť na jeho posteľ. Radšej si nechcem predstavovať čo všetko sa tam už dialo.

"Kde si to mohol chytiť? Je ti zle aj od žalúdka?"

Prikývol. Chudák, pokiaľ mu je tak zle ako vyzerá, je to dosť blbé.

"Zvládneš sa  hýbať?" Tentoraz pohýbal hlavou zo strany na stranu. Super.

"Ok. Tak z teba tie džíny musím dostať ja. Nikto opakujem NIKTO  sa o tom nedozvie, inak si mŕtvy muž." Na jeho tváry vidím mierny úškrn, som si istá, že keby nie je taký chorý, poznamená niečo sprosté.

Zhlboka som sa nadýchla a načiahla sa aby som mu mohla rozopnúť gombík na nohaviciach. Keď už sa mi to podarilo, chytila som mu džínsy na bokoch a ťahala dole. Našťastie to nebolo až také hrozné. Celého som ho zakryla hneď potom, ako som z neho zvešala všetky tie retiazky čo nosí.

"Idem ti dole zobrať lieky a obklad. Hneď som späť." Hneď ako som dopovedala vystrel svoju ruku a chytil tú moju.

"Ďakujem." Povedal tým svojím chraplákom. Usmiala som sa a pohladila ho po líci. Mal ho naozaj horúce, dúfam že to nebude nič vážne.

.:..:..:..:..:..:..:..

Medzi časom Harry zaspal a ja som sa vrátila k svojej práci, každú pol hodinu som ho chodila kontrolovať. Zrazu niekto zazvonil a tak som išla otvoriť. Stála tam Anna. Hmmm, práve ten správny človek ktorého chcem vidieť.

"Ahoj. Je Harry doma?" Bola zvláštne milá a na tvári mala zvláštne veľký úsmev, povedala by som že zlomyseľný.

"Je, ale momentálne spí. Je chorý."

"Oh a čo mu je, veď nehovoril, že sa cíti zle."

"No možno si stačí všímať, už viac dní bol divný."

"No ale ja som vlastne prišla za tebou."

"Na čo?" Nadvihla som obočie.

"Len tak sa porozprávať."

"Aha." To bolo všetko čo som mohla povedať.

"Ako sa máš? Počula som o tej súťaži, je mi ľúto že to tak náhla zmenili zo 7 na 10." Počkať.Odkiaľ to vie?.

"Ako to môžeš vedieť?"

"Harry mi to povedal. A čo škola? Počula som o tvojich známkach." Lútostivo sa usmiala. Suka. Prišla sem iba provokovať. Veľmi dobre vidí ako vyzerám, vie že nespávam a vytiahnuť tie známky bolo podlé. No tak som dostala pár horších známok, teraz to jednoducho nemám čas riešiť.

"Tie známky sú neférové, učitelia sú zaujatí."

"Tak predsa si robia svoju prácu." Zamumlala si popod nos.

"Čo?" Vytreštila som na ňu oči. Ak má táto suka niečo spoločné s .... A vtedy mi to došlo. To bola ona, ona vybavila to, že sú takí hnusní. Ona vybavila moje známky. Je možné aby bola taká krutá? Je pravda, že sa ma raz na ňu jedna učiteľka pýtala a teda nevyzerala ako typ, ktorý by vedel, že s ňou Harry chodí a vďaka tomu si ju spojil so mnou. Bolo za tým niečo viac a teraz to do seba zapadlo. Všetko. A stavím sa, že s tou súťažou sa babrala tiež. Ako by inak vedela, že to zmenili zo 7 na 10 výkresov? Harrymu som to nehovorila a aj keby, tak ma videl kresliť iba 2, čo by znamenalo 9 výkresov. Tá suka....neverím že toho bola schopná. Ale ja som silnejší hráč. Chce sa hrať? Tak sa budeme hrať....

"No že si len robia svoju prácu." nemienim na sebe nechať znať, že mi to došlo a tak len prikývnem.

"No ja už asi pôjdem keď nemôžem ísť za Harrym."

"Ja som len povedala že je chorý, ísť za ním môžeš."

"Si normálna? Ešte by som sa nakazila. No idem. Ahoj." Otočila sa a odišla. No je normálna? Veď je to jej priateľ.

.:..:..:..:..:..:..

Teraz je momentálne piatok a ja nemôžem byť šťasnejšia. Akurát kráčam domov, keď si všimnem, že už je osem hodín. Ako rýchlo to ušlo. Bola som odovzdať výkresy, no predtým som ešte urobila menšie opatrenia. Výsledky sa dozviem už zajtra a neviem sa dočkať. Harry sa už vyliečil, nakoniec to bolo iba niečo jednorázové. Zrejme niečo zjedol. Po tom, ako som mu celú noc vymieňala tie obklady sa mu uľavilo.

Keď som prišla domov Harry sedel za kuchynským stolom.

"Ideš spať?" Namiesto pozdravu, hneď otázka.

"Ahoj a hej." Usmiala som sa.

"Tak poď, ideme."

"Harry....nemyslím si, že by to bol dobrý nápad......."

"Tak ako myslíš." Postavil sa a odkráčal hore. Ja som sa len napila vody a utekala hore schodmi dať si rýchlu sprchu. Hneď potom som si išla ľahnúť. Zababušila som sa do perín a snažila sa zaspať, no nič. Nechápem ako je to možné, no moje telo si už proste zvyklo byť hore dlho do noci, do 4 alebo 5 ráno a tak aj cez tú hroznú únavu o ôsmej nemôžem zaspať. Asi 15 minút som sa prehadzovala zo strany na stranu a potom som sa zdvyhla a odkráčala von z izby. Otvorila som dvere a vošla dovnútra. Vyšplhala som na veľkú posteľ ,ruky obmotala okolo jeho tela a pritúlila sa k nemu.

"Vedel som, že prídeš."

Taaaaak, teraz som sa prekonala a toto som písala s chuťou. Prosíííím dajte vote ani si neviete predstaviť ako ma to teší. E.