Je to možné?

17. časť

Do Prahy sme prišli neskoro v noci, už bolo pomaly ráno. Celou cestou som spala, taže som sa necítila moc unavená. Hneď po prílete nás zaviezli do nejakého hotelu, samozrejme v absolútnom centre Prahy, priamo pri Karlovom moste. Po príchode nás taká divná teta zaviedla do našej izby. Bol to vlastne malý byt. Keď nám tá pani otvorila dvere, prvé čo som videla bola priestranná miestnosť, asi obývačka. Po jej stranách bolo 6 dverí, čo predpokladám boli izby a kúpeľňa. Všetci  hneď automaticky kráčali do izieb, iba ja som nevedela čo mám robiť. Mám spať s Niallom v jednej posteli? Nikdy.

Všetci boli v polospánku a tak si ma vôbec nevšímali. Zložila som si veci na chodbu a šla sa prezliecť do kúpeľne. Potom som sa uložila na sedačku a snažila sa spať. Dlho mi to netrvalo, bola predsa noc, no aj tak som nemohla prestať premýšľať. Bola som šťastná. Zase počuť známu reč a vidieť známe miesta. Zajtra bude úžasný deň.....

:.:..:.:..:.:..:.:..:.:..:.:..:.:..:

Ráno som sa zobudila o ôsmej, plná energie. Asi to nebolo tým spánkom, ale tým ako som sa tešila. A navyše mám zajtra narodeniny. Vyskočila som na nohy a s úsmevom utekala k oknu. Nesnežilo, ale všade bolo bielo a hlavne, svietilo slnko. To bolo to najkrajšie, to čo mi v Británii tak chýbalo. Utekala som do kúpeľne a dala si dlhú sprchu. Dneska mi výnimočne iba pridala na dobrej nálade. Umyla som si hlavu a vlasy som si nechala len tak, bez česania, bez drdolu. Čo znamenalo, že moje vlasy dlhé po zadok, sú teraz bez česania ešte aj kučeravé, ale teraz ma to vôbec nezaujíma. Na pery som si dala krvavo červený rúž a na oči linku. Teraz som vyzerala ako iný človek, no tu môžem. Snáď ma takto neuvidí nikto z chalanov.

Vytiahla som si ipod a pustila všetky vianočné piesne. Išla som do kuchyne a začala hľadať kávu. Mala som šťastie a tak som si už  onedlho  zalievala moju rannú kávu. Zobrala som si hrnček a pomaly sa otočila, keď som zrazu videla ako na mňa Harry skáče s jeho topánkou v ruke a pri tom strašne kričí. Keď som ho zbadala, pekelne som sa zľakla a vykríkla tiež. Vyrvala som si sluchátka z uší a dúfala že sme nikoho nezobudili.

"Pane Bože si šialený, alebo áno? To čo si tu predvádzal?"  Vyletela som naňho, on na mňa len čumel s vypúlenými očami. 

"Ja....ja som ťa len nespoznal."  A teraz som naňho čumela ja. Ako ma mohol nespo.....moje vlasy. Až teraz mi doplo, že on ešte nevidel moje vlasy. A môj make up.

"No tak nabudúce ma skús nezabiť ok?" Povedala som a šla si sadnúť za stôl.

"Prečo si hore tak skoro? Určite nikto nevstane pred obedom." Poznamenal a rukou si prešiel cez vlasy.

"To by som sa skôr mala pýtať ja teba nie? Za prvé, ja som na málo spánku zvyknutá a za druhé, nemienim tu zostať, hneď ako dopijem kávu sa chystám von."

"Ou, môžem ísť s tebou?" Opýtal sa s úsmevom. Prekvapilo ma to, ale prikývla som.

"Tak ja si teraz idem dať sprchu a potom môžeme vyraziť."

"Fajn."

"Fajn." Zopakoval s úsmevom a stratil sa vo dverách kúpeľne.

O dvadsať minút som sa už obúvala a obaja sme opúšťali hotel. S úsmevom som vyšla z dverí a poobzerala sa, aby som zistila, kde presne sme. Našťastie som to tu dobre poznala.

"Kam by si chcela ísť, ja som si neni istý či by sme mali chodiť ďaleko...." Povedal neisto a poškriabal sa vzadu na krku.

"Och, relax. Ja to tu poznám. Nebude ti vadiť ak si spravíme menšiu prechádzku?" Nadzdvihla som obočie.

"Čo znamená menšia?"

"No ak sa chceš vyhnúť múzeám a výstavám, tak zhruba 2 no skôr 3 hodiny."