Je to možné?

8. časť

Cesta späť do bytu bola divná. Bolo ticho a ani Anna už nepridala žiadnu ironickú poznámku. Cestou ju Harry niekde vysadil ani som si to nevšimla lebo som zaspala. Zobudila som sa na to ako mnou niekto trase.

"Už sme tu." Obzrela som sa okolo a videla som, že už stojíme na parkovisku. Vyliezla som z auta a následovala Harryho do bytu. Keď sme tam prišli, vyzliekla som sa a zamierila do mojej izby. 

"Ak chceš môžeš si zapnúť telku alebo......no ja neviem, proste sa tu cíť jak doma." Poškriabal sa za krkom.

"Myslím, že už pôjdem spať. Dobrú."

"Zajtra ráno odchádzame o siedmej." Iba som prikývla a odišla hore schodmi. To sa teda moc nevyspím. Ešte som sa osprchovala, čo bolo dosť divné, lebo tento obrovský byt má iba jednu kúpelňu. Hneď ako som sa dostala do postele som zaspala.

.:..:..:..:..:..:..:..:..:..:.

Ráno som sa zobudila na môj milovaný budík. Až na to príšerné zvonenie. Nepatrím medzi ludí, ktorí nenávidia rána, ja len nenávidím to zvonenie. Rána mám v podstate veľmi rada, milujem keď si môžem vychutnávať úžasné raňajky a pri tom si nerušene čítať. 

Vstala som z postele a zamierila som si to dole, som zvyknutá raňajkovať v pyžame a až potom robiť všetko ostatné. Lenže problém je, že neviem čo budem raňajkovať. Zišla som dole a samozrejme ako som predpokladala tam nik nebol, to je fajn. Začala som prehrabávať skrinky a našla som cereálie, dúfam že aspoň tie sa budú dať zjesť. Stále som rozmýšlala čo sa stane, ak sem Harry príde a ja budem len v pyžame. Nedalo mi to a tak som vybehla hore a rýchlo sa prezliekla a šla si vyčistiť zuby. Vtrhla som do kúpelne, no nemala som to robiť. Harry zrovna vyliezal zo sprchy. Super. Rýchlo som sa otočila a rozbehla som sa dolu schodmi. Po chvíli mi došlo že som vlastne neurobila nič zlé a tak som si s kľudom sadla a začala jesť, pritom ako som si čítala.

"Nestačí že ma pozoruješ, ešte mi aj ješ moje cereálie." Povedal Harry pomerne naštvaným hlasom. Bol to vtip? Zrejme nie.

"Písali mi zo školy, že si na prihláške zabudla vyplniť šport." Povedal.

Sakra. 

"Takže oni si to všimli." Zabrblala som si pod nos.

"Takže ty si to spravila naschvál? Ale pozrime sa....slečna dokonalá má svoju prvú chybu." ironicky sa zasmial. To neni vtipné.

"A čo je na výber?"

"No keďže si to odignorovala, už zostal iba hokej." Čo???

"Žiadna iná možnosť?"

"Pre teba nie." Pre teba nie.....takže tu nejaká možnosť je. Usmiala som sa. Čokoľvek bude lepšie ako šport.

"Aká?"

"Povedal som že..."

"Tá možnosť."

"Ešte si môžeš vybrať hudbu, kebyže ovládaš nejaký hudobný nástroj na stredne pokročilej úrovni." Mýlila som sa, hudba je horšia ako šport. Ale radšej sa budem trápiť nad klavírom tak ako za posledných 10 rokov, ako keby som sa mala naučiť hrať hokej. Niečo robiť musím inak neprejdem.

" Podľa tvojho zamrznutého výrazu vidím, že ti asi začneme zháňať hokejovú výbavu. Alebo chceš ísť hore do sály a niečo mi predviesť?" Má tu sálu? Že sa divím...

Vstala som od stola. "Kde je tá miestnosť?" opýtala som sa naštvane lebo ma vyrušil z môjho ranného čítania a ešte ma aj provokoval. Postavil sa a naznačil mi aby som ho následovala. Vyšli sme hore a Harry ma doviedol do veľkej miestnosti, kde trónilo obrovské krídlo. Zostal stáť na kraji miestnosti a ja som sa naštvaným krokom presunula ku klavíru. Celý som ho musela pootvárať a dať do stavu, že sa na ňom dá hrať. Keď som si konečne sadla, zahrala som mu tú najrýchlejšiu vec akú som vedela. Bacha. Nebola to ani tak ťažká skladba, ale keď to zahráte v takej rýchlosti, výsledok je ohromujúci. Keď som skončila, klavír som zavrela a pochodovala naspäť k Harrymu. Ten tam stál s ústami otvorenými dokorán a nemo na mňa čumel.

"Myslel som že ten klavír ani neotvoríš. Žiadna žena čo som tu doteraz mal to ne...."

" Mal by si si zvyknúť, že ja nie som ako ženy, ktoré si sem vodíš." Povedala som a začala kráčať späť do kuchyne. Ked som dojedla, obliekla som na seba kabát a išli sme. Cesta bola krátka ale vôbec to tu nepoznám, vlastne ako všetko v tejto krajne......