Je to možné?

11. časť

Ak ste si nevšimli, tak som dopísala 10. časť. Dúfam, že sa vám páčila, na začiatku príbehu som síce písala, že tento príbeh nebude mať nič spoločné s láskou, ale o čom by to inak bolo? To však neznamená, že hlavné postavy skončia na konci spolu.....Ďakujem za votes :) 

Hneď som sa od neho snažila dostať, ale on ma len silnejšie objal.

"Ešte nie."

"Musím to zdvihnúť."

"Mmmm. Nechaj to tak, ak je to dôležité zavolajú ešte raz."

"Aj tak už musím ísť do školy."

"Nemusíš a aj tak už to nestihneš. Zrušil som ti budík."

"Č-ČO? Prečo si to spravil?"

"Za 1. aby si sa konečne vyspala a za 2. aby som sa konečne vyspal ja."

"A ako so mnou súvisí tvoj spánok?" Oči mal stále zavreté a ruky stále okolo mňa.

"No možno tak, že som sa dnes v noci vyspal pravdepodobne tak dobre, ako už pár mesiacov nie."

"Keby že sa v noci namiesto ženám venuješ spánku..." Okamžite odmotal svoje ruky z môjho pásu a postavil sa.

"No možno keby že nie si taká odsudzujúca, necháš ma to dopovedať a zistíš, že to čo robím po nociach, robím hlavne preto, že nemôžem spať."

"No možno keby si nebol taký sebec, tak to nerobíš, aby som mohla spať aspoň ja."

"Ja som sebec? šak sa pozr..."  A teraz bol useknutý vankúšom, ktorý som mu hodila do tváre. Keďže to neočakával, iba na mňa vypleštil oči a zamrkal. Potom sa jeho pohlad sprítomnil a na jeho tvári sa začal formovať úškľabok.

"Toto si nemala robiť."

" Aaaaaaaaaaaaaaa!" To už som bola na nohách aj ja a utekala kade ľahšie. Po pár obehnutiach celého bytu som zaregistrovala, že Harry nikde nie je. Podišla som k sedačke a vzala si podušku. Pomaly som sa zakrádala a hľadala, kde asi môže byť. Keď zrazu....

"Aaaaaaaaa!" Niekto na mňa zozadu skočil a zvalil ma na zem, no kto asi. Nezaváhala som a hneď som sa zasa zahnala, že ho znovu tresnem, ale tento raz mi podušku vytrhol z rúk, odhodil ju preč a ruky mi pevne chytil.

"A mám ťa." Usmieval sa tým najkrajším úsmevom aký som kedy videla. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Tie priehlbinky na lícach......

Z môjho premýšlania ma vytrhne to, ako ma začal štekliť. Onedlho som sa zo slzami v očiach od smiechu zvýjala na zemi a prosila ho aby prestal.

"Až keď povieš že ma máš rada."

"Bože Harry, teba milujú všetky dievčatá na zemi a potrebuješ počuť zrovna odo mňa že ťa mám rada?"

"Ale ty nie si ako ostatné dievčatá."

"Mám ťa rada."  Usmiala som sa a naraz sme vstali. Všimla som si že už je 12 hodín a mne začínalo škŕkať v žalúdku.

"Idem uvariť obed. Dáš si so mnou?"

"No ja ešte musím.....No hej rád."

"Dobre tak sa do toho pustím a potom ťa zavolám."

"Ok." Odišiel a ja som sa pobrala do kuchyne. Keďže bolo stále všade vonku bielo a už sa úspešne začali vysielať vianočné reklamy, pustila som si nahlas moje obľúbené koledy aby som umocnila tú úžasnú amosféru Vianoc.

Rozhodla som sa uvariť halušky, už dávno som tu nemala nič slovenské a mierne mi to chýbalo. Ako som sa pustila do varenia, spievala som si pesničky a samozrejme tancovala na ne jak šialená. A pri tom sa smiala, som fakt prípad. Zrazu mi začal hrať drummer boy od JB. To už som začala dávať také iné tance. Strašne mi to pripomínalo čas, keď som so svojou kamarádkou napodobňovala náš miestny súbor štetiek, ktoré na jednom vystúpení tancovali práve na túto pesničku. No a vyzeralo to tak ako to vyzeralo.....

"Justin Bieber? Vážne?" Vyrušil ma Harryho hlas a ja som cítila ako červeniem. Otočila som sa a odpovedala mu.

"Keby že máte vianočnú pesničku, nemusím si spievať Justina." Iba sa zasmial.

"Môžem sa pridať?" Trochu ma to zaskočilo.

"No jasné." usmiala som sa. "Ako si praješ." Načiahla som sa aby som vypla tie piesne, ale Harry ma zastavil.

"Nechaj to tak. A daj tú pesničku od začiatku."  No ako si praje, usmiala som sa.

Pustila som to od začiatku a rozkázala Harrymu, nech vyčistí zeleninu na polievku. Zavládlo nepríjemné ticho, teda aspoň pre mňa nepríjemné, až pokiaľ sa Harry nezačal hýbať ako ja pred chvíľou a do toho spievať Justina Biebera. Začala som sa smiať a pridala sa k nemu. Onedlho sme skončili, ja zadýchaná ako keby som behala a Harry celý červený."

"Odfoťme sa."

"Si normálny? Nechcem aby ma vaše faninky zabili niekde za rohom."

"Hahaha. Teraz tá fotka." Harry vytiahol mobil a o chvílu sme už boli odfotení. Faninky o mne zatiaľ nevedeli, držali ma v tajnosti, alebo o mne skôr nikto nehovoril, pokiaľ som sa nepripomenula sama, tak ako Rebecca.

"Tak a teraz sa poďme najesť." Iba som prikývla na súhlas a šla som sa posadiť. Zrazu mi zazvonil mobil a keď som sa pozrela na displej, videla som číslo riaditeľa súťaže, do ktorej som posielala svoje obrazy. Zamračila som sa. Čo asi bude chcieť?

"Je všetko v poriadku?" opýtal sa Harry s nadzdvihnutým obočím.

"Prepáč toto musím zdvihnúť." Vyšla som na chodbu a klikla na zelené slúchadielko.

"Prosím?"

"Dobrý deň. Voláme vám ohladne súťaže, do ktorej ste sa prihlásila. Je tu taká vec, že sme na poslednú chvílu zmenili pravidlá a treba poslať ešte 3 obrazy."  3 obrazy?  WTF? Vedia vôbec koľko to trvá?

" Prepáčte , ale ja myslím že za 7 dní to určite nezvládnem."

"Vaše práce sa nám veľmi páčia a preto vám osobytne voláme, boli by sme šťastní, ak by ste nám ich zaslali."  No to aj ja.

"Dobre posnažím sa, ale nič nesľubujem."  Toto je nemožné. Toto sa môže naozaj stať iba mne. Teraz zase nebudem spať celý týždeň lebo sa to budem snažiť spraviť. Ale prečo to zmenili tak narýchlo?

Ak sa vám môj príbeh páči tak prosím vote nech vidím že to niekto číta. Aj komentár by potešil. E.