Je to možné?

28. časť

Toto je síce posledná časť, no nasleduje ešte Epilóg!!!!!!!  Na mojom profile nájdete pokračovanie: Kto zachránil koho?

Ráno som sa zobudila a vedľa mňa bolo prázdne miesto. Často sa to nestáva, lebo prvá vždy stávam ja, kvôli škole.

Postavila som sa a prešla dole do kuchyne. Na sebe som mala iba nejaké staré tričko a šortky. A keďže naším zvykom je raňajkovať tak, ako sme sa zobudili, vôbec mi to nevadilo.

Až pokiaľ som nepočula nejaké zbesilé hlasy. Vyznelo to akoby sa turista snažil dohovoriť jazykom, ktorý nepozná. No a v tomto prípade to bol Harry.

Keď som sa dostala do kuchyne, zamrzla som na mieste. Za stolom sedel nejaký muž v obleku, tváriaci sa neskutočne vážne a vedľa neho Harry s vystrašeným pohľadom. Hneď sa postavil a utekal ku mne.

"Pomôž mi." Pošepkal, chytil ma za ruku a ťahal k tomu mužovi.

"Toto je ona." Povedal, keď ma dotiahol k tomu divnému ujovi.

"Elli, toto je pán Mehmet, riaditeľ udeľovania istých hudobných cien." Povedal Harry a ustúpil mi z cesty. Naklonila som sa k tomu mužovi a potriasla mu rukou. Nebolo by to až také zlé, kebyže nevyzerám tak, ako vyzerám. Harry sa ku mne znova naklonil a začal vysvetlovať.

"Je to nemec, ktorý riadi nejaké oceňovania vo Francúzsku a chce aby sme sa ich zúčastnili. Teda aspoň predpokladám, lebo on moc nevie po anglicky."

"Harry, seriózne. Je dosť skoro nato, aby si si zo mňa robil srandu. Chceš mi nahovoriť, že v tejto kuchyni sedí nemec, ktorý sa volá Mehmet, je riaditeľom oceňovaní vo Francúzsku a nehovorí po anglicky. A ešte chce aby ste prišli do Francúzska a zúčastnili sa." Dopovedala som a pokrútila hlavou. Čakám, že sa každú chvíľu zobudím a zasmejem sa nad týmto zvláštnym snom. Ale nie, Harry tu stále stojí a čumí na mňa ako na idiota a ten pán sa stále usmieva ako priblblý. Super.

"Harry. Prečo sa s ním nerozprávaš po francúzsky?"

"Čo?"

"Vieš po francúzsky, nie?" Opýtala som sa, ale to už sa Harry smial s rukou na čele. Bože.

"Vážne ťa nenapadlo s ním hovoriť po francúzsky? To si robíš prdel." Začala som, no usekol ma.

"Je skoro ráno, dobre? Vtedy sa mi dosť ťažko rozmýšľa."

"Fajn, ak mu nebudeš rozumieť, alebo niečo, tak na mňa zakrič." Otočila som sa a odišla hore, zahanbená ako nikdy. Takto ma nemal vidieť nikdy nikto okrem Harryho. No dúfajme, že to náš arabský nemec nevezme moc zle.

Keď som bola oblečená, zišla som dole a zostala prekvapene stáť. Prišla som do kuchyne a tam sa mi naskytol pohľad ako sa Harry smeje a vtipkuje spolu s Mehmetom. V dokonalej francúzštine. Vedela som síce, že po francúzsky hovorí, no nikdy by mi nenapadlo, že takto dobre. Je minimálne 2-krát lepší ako ja.

"Dnes večer odlietame do Paríža." Povedal Harry hneď  ako ma zbadal. Čo?

"Čo?" Zhmotnila som svoju myšlienku.

"No veď  som ti hovoril, že nás chce na tých oceňovaniach. Je to veľká česť, lebo väčšinou tam vystupujú iba francúzsky interpreti. No a je to o 3 dni, tak ma napadlo, že by sme si mohli spraviť menší výlet." Dopovedal a mne padla sánka. Menší výlet? Do Paríža? Naozaj sa musím ovládať, aby som tu nezačala skákať od radosti.

"V Paríži som ešte nebola." Povedala som a sledovala ako Harry vypúlil oči.

"Ty si ešte nebola v Paríži? V meste umenia a módy? Naozaj? Ty ,ktorá si strávila 4 hodiny v šatníku prezerajúc si všetky tie veci, čo sú vlastne tvoje, akoby to bol nejaký poklad? Ty si tam ešte nebola?"