Je to možné?

20. časť

Túto kapitolu chcem venovať mojej najlepšej kamarátke, ktorá opravila celý príbeh. Ďakujem!

Ráno som sa zobudila na to ako niekto skákal po posteli.

"Veselé Vianocéééééé!" Zakričí Harry hneď ako vidí, že som otvorila oči.

"Vstávaj sú Vianoce!!!!!!!!!"  Čo? Vianoce boli včera........A vtedy mi doplo, že u nich sú Vianoce až 25.. Fajn....tak sú dneska Vianoce.

Harry zoskočil z postele a chytil ma za ruku. Myslím, že chcel počkať kým sa postavím na nohy a potom ma začať ťahať, len mu to nevyšlo. A tak ma prakticky zhodil z postele. Dnes je taký milý.....

"Au!" 

"Prepáč ja som nechcel. No už sa postav." Stále kričal ako malé dieťa.  A ten jeho úsmev. Zrejme najžiarivejší aký som na ňom doteraz videla. No nebudem mu dlhšie kaziť tú detskú radosť. Postavila som sa a musela som nad ním pokrútiť hlavou. Takého šťastného som ho ešte nevidela.....a potom, že ja milujem Vianoce.

"Kto tam bude prvý?" Čakal na moju odpoveď, no ja som tentorkrát nemienila prehrať.

"Ja." Povedala som ale to už som utekala dole chodbou smerom k schodom.

"To je neférové, vyštartovala si skôr!" Zakričal hravo.

Už som bola pred schodami, keď Harry zakričal.

"Navoskoval som podlahu." Povedal a ja som okamžite zastavila. Samozrejme som skoro išla k zemi, lebo som nezvládla svoje zabrzdenie.

"To už ma ale Harry obiehal a tak som nezaváhala a skočila mu na chrbát. Skoro padol, no to ma nezaujímalo.

"Okamžite zlez, lebo ťa dám dole sám." Dá ma dole? Vážne to práve povedal? No niekto tu nepozná dvojzmysly.

"Len cez moju mŕtvolu."

"Ako si želáš." Pod schodami zastal a zohol sa, že ma zo seba zloží, no ja byť ja, som zoskočila a vyšprintovala smerom ku stromčeku.

"Prvá!" Zakričala som skôr ako som zastala a zamrzla na mieste. Predstavte si stromček a pod ním toľko darčekov, že sa tam ani nemôžu zmestiť. Presne tak to vyzeralo.

"Ty nejdeš rozbaľovať?"  Harry povedal nadšene a sadol si pri stromček.

"Ako si to sem všetko dostal?"  Opýtala som sa a snažila sa odhadnúť koľko tam je darčekov. Myslím, že minimálne 100.

"To bol Santa." Povedal nevinne.

"Harry......Ja som ti hovorila o tom, že mi nemôžeš dávať také drahé dary."

"Kto povedal, že sú všetky pre teba?" Opýtal sa a ja som si mierne vydýchla. "Tieto 2 sú pre mňa." Povedal a ukázal asi na najmenšie krabičky, čo tam boli. Vydychovala som moc skoro.

Nie je to tak, že by som tie jeho dary nechcela, ale mne je to strašne trápne, keď mi stále dáva niečo také drahé, čo si ani nezaslúžim. A hlavne je strašné to, že ja nikdy nebudem mať šancu mu to oplatiť.

"Ale no tak. Prosím, rozbaľ si to. Ja viem, že si mi hovorila, že ti nemám dávať drahé dary. No ja si nemôžem pomôcť. Mňa robí šťastným dávať ti dary. A hlavne si to môžem dovoliť, tak sa nad tým netráp a rozbaľuj. Za chvíľu totiž musím ísť, aby na mňa doma dlho nečakali........A vlastne začni s týmto a tie ostatné si rozbalíš keď odídem. Neboj, tvoje reakcie si pozriem na zázname. To bude ešte len zábava....." Uškrnul sa a podal mi veľkú čiernu krabicu. Musím priznať, že sa nemôžem dočkať, kým to všetko porozbaľujem.