Je to možné?

26. časť

Túto časť chcem venovať Sandre, za jej komentáre, ktoré ma vždy potešia.

"Čo tu chceš?" Vyštekla som hneď ako som ju zbadala pri dverách. Ešte toto mi dnes chýbalo.

"No podľa toho čo vidím, som mala pravdu, keď sme sa naposledy rozprávali." Povedala a prešla okolo mňa dovnútra.

"To si sem prišla iba aby si mi povedala toto? Seriózne, toto je nízke aj na teba."

"Keby že sa ti chcem vysmiať moja, tak to spravím verejne, aby to malo nejaký účinok." Povedala Anna a zasmiala sa.

"Aj  ako ťa tak sledujem, po dvoch mesiacoch si už neni tá čo je nado mnou, však?" Povedala s úškrnom a prešla do kuchyne. Samozrejme to sprevádzalo príšerné klopkanie jej vysokých opätkov. To je Jimmy Choo?....

"Ale vážne, ako je možné, že si tu? Čo sa stalo?" Povedala falošne utrápene. A potom sa začala smiať. Hnusná provokatérka.  

"Dievča, veď tvoje fotky boli na každom druhom časopise." Povedala a zase sa začala smiať. "Že ma to nenapadlo spraviť tiež." Zamrmlala si popod nos. 

"Vypadni." Povedala som cez zaťaté zuby a zabíjala ju pohľadom. 

"No dobre dobre, skľudni sa. Prišla som v mieri fajn?"

"No zatiaľ to tak nevyzerá." Zamrmlala som a ona sa len zasa zasmiala, teraz to však nebol ten hnusný, vysmievačný smiech. Bol úprimný? Niečo také som u nej ešte nepočula.

"Pozri, prišla som ti pomôcť." Pomôcť? Ako mi ona môže pomôcť.

"No neviem ako začať....Možno tým že by si sa mala zamyslieť sama nad sebou!" Zakričala na mňa. Chce na mňa kričať? Vážne?

"Tvoj krik mi má pomôcť?"

"Nenechala si ma dohovoriť. Prišla som ťa dať znovu dokopy."

"Ja som v kope. Už som si všetko nechala prejsť hlavou a som v pohode. Neplačem, nemám smutné myšlienky....No možno občas, ale to sa...."

"Už dosť." Usekla ma. "Pozri sa na teba. Vážne si chcela takto skončiť? Takáto troska? Necháš ju aby ťa zničila?"

"Pozri Anna, už je to mesiac a ja..."

"Mesiac? Koho to zaujíma? Aha, veľmi dobre viem, ako som sa ťa snažila zničiť  a ty si to vydržala a ak je niekto, kto tú suku môže dať dole, tak si to ty. A keď už to uznám ja, tak to je pravda. Ty ju nemôžeš nechať zvíťaziť. Seriózne, môžeš vôbec spávať? S vedomím, že si prehrala? Ty si prehrala? Neverím, že som sa toho dožila. Vieš koľko ľudí som vtedy podplatila aby na teba vyvíjali tlak, ktorý ťa zlomí? A hádaj čo. Nič ťa nezlomilo. Naozaj nechápem, ako sa niekto taký silný mohol zmeniť na toto." Povedala a ukázala na mňa.

Keď som sa na seba pozrela, uvedomila som si, že má pravdu. Som troska. V piatok večer som sama doma a pozerám komédie, ktoré poznám naspamäť. Na sebe mám staré, vyťahané tričko a vlasy neočesané v hroznom cope. No a potom som obrátila zrak na Annu. Dokonalá ako vždy. Dokonalá pleť, ktorej korunou bol jej červený rúž. Na sebe mala sako a dosť drahé šperky....No, tá sa teda postavila na nohy rýchlo.

"Prečo to robíš?" Opýtala som sa cez výdych.

"Lebo sa nebudem pozerať, ako sa taký silný človek ako ty ničí. To chceš byť takto do konca života...."

"Blbosť."

"Fajn...." Vydýchla, uvedomujúc si, že nie som taká sprostá aby som jej to zhltla. "Nenávidím tú suku. Úprimne, dala by som všetko aby som ju videla padnúť. No a keďže jediný človek, ktorý ju môže zhodiť si ty, som tu. A navyše neznesiem aby niekto, kto vyhral nado mnou nedokázal poraziť ju. Chápeš, je to mierne ponižujúce."