Je to možné?

23. časť

"Prečo si to spravila?" Chvíľu som bola prekvapená jeho otázkou, no potom som sa spamätala.

"Ja? JA? Vážne si myslíš, že by som to spravila ja? Harry ja chápem, že je to pre teba problém, áno ublížilo ti to, ale pozri sa, čo to spravilo mne. Mne to zničilo život. Už predtým sa vliekli klebety a teraz čo? Všetci ich majú podložené! Vieš koľko už som nehovorila so svojou rodinou a priateľmi? Iba kvôli tomuto sa mi všetci vyhýbajú a to bolo doteraz. Vieš si predstaviť, čo sa stane až uvidia toto? Už so mnou nikdy neprehovoria....." Dopovedala som a počas mojej reči som sa dostala od kriku až k hysterickému plaču.

"A kto iný by to bol? Kto by sa dostal k záberom z kamier?"

"Ja neviem......Pamätáš si, keď sme piekli medovníky a Rebecca tu snorila? Alebo Anna, vždy ma chcela zničiť...."

"A teraz to začni hádzať na moje priateľky......Ešte povedz, že to bola Chloe. Za to, že na ne žiarliš, ich nemusíš obviňovať."

"Žiarlim? Myslíš to vážne? A o Chloe som nikdy nepovedala nič zlé, viem, že ona by to neurobila."

"No to je teraz jedno. Musíš okamžite odísť, takže si choď  zbaliť VŠETKY veci. Našťastie nevypátrali, že bývaš so mnou a si tá zahraničná študentka. Nemajú ani tvoje meno. No ak sa budeš ukazovať niekde, kde ťa môžu vidieť, nájdu ťa podľa výzoru. Na tých fotkách si neni dobre vidieť, takže sa nemusíš moc báť."  Nemusím sa báť? Každý kto ma pozná z tých fotiek uvidí, že som to ja.

"Máš kam ísť?"

"Hej..." Odpovedala som neisto, dúfam, že ma Katie prichýli.

"Fajn." Povedal a potom už zavládlo trápne ticho a tak som sa zobrala a odišla hore do izby. Zavrela som za sebou dvere a začala sa baliť.

Najprv som si pobalila oblečenie, no samozrejme som tu nechala všetko od Harryho. Dala som si dole náušnice a uložila ich späť do krabičky. Je mi ľúto, že to tu musím všetko nechať, hlavne tie náušnice, odkedy mi ich Harry dal, som ich mala stále na ušiach. Proste ich zbožňujem.........No som dostatočne sebecká, aby som si zobrala tie nádherné šaty. Možno ma bude za to nenávidieť, ale ja ich tu nenechám.

Na zemi boli položené dve krabice. Do jednej som si dala tie šaty a do druhej všetky učebnice a pár kníh, čo som tu mala. Vzala som si so sebou ešte takého plyšového macka. Neviem síce prečo, ale bol tu odkedy som sem prešla. Zrazu som počula otvorenie dverí.

"Chloe." Povedala som a hneď sa za ňou rozbehla. Silno som ju objala a začala plakať ešte silnejšie ako predtým.

"J-Ja som to nebola, prisahám, že by som to nikdy nespravila."

"Ja viem." Povedala potichu a ja som iba ďalej plakala. "Vyhrala som."

"Č-Čo? Prepáč a-asi som zle počula."

"Nie, počula si veľmi dobre." Povedala s náznakom niečoho divného v hlase. Odtiahla sa odo mňa a mierne cúvla.

"Čo?" Stále som nechápala.....

"Nehraj sa na sprostú, veľmi dobre vieš, že som to bola ja. Alebo nie si až taká bystrá, ako o tebe hovorila Anna, keď už ju spomíname vieš ako sa má tá suka dobre?" Zasmiala sa....Toto nie je možné. Neverím, že by mi Anna hovorila pravdu.

"Prekvapená? Nemala by si byť."

"P-Prečo?" Podarilo sa mi zo seba vytisnúť.

"No to je dlhý príbeh. Začal sa tam, že Harry chodil s mojou sestrou a odkopol ju ako všetky iné. No a tak potreboval príučku a tu ju má. Pôvodne som ho chcela zničiť úplne, ale potom som zistila ako je na mňa namotaný a pochopila som, že sa to dá dobre využiť."