Je to možné?

14. časť

Rozlúčila som sa s Liamom a schytala ďalší vražedný pohľad od Rebecci. Keď sme si sadli do auta, Harry naštartoval a začal rozprávať.

"Prepáč. Je mi naozaj ľúto, že som ti neveril. Ja...nechcel som povedať že si....." Toto som si síce úplne vychutnávala, ale nemohla som ho nechať trápiť sa a tak som pokračovala ja.

"Harry. Už sa prestaň ospravedlňovať. Vieš že jeden čin je viac ako 1000 slov?"

"Chápem to správne? Ty chceš aby som si to odčinil?"

"Mhhhh" pokývala som hlavou. "A už mám aj nápad. Dnes musíš spraviť všetko čo budem chcieť. Vlastne to máš celkom fajn, keďže už je šesť hodín a....."

"Nikdy."

"Takže mám zavolať Rebecce, že sa nemá vybalovať?"

"Fajn."  Precedil cez zaťaté zuby ."Do polnoci to zvládnem."

:.:..:.:..:.:..:.:..:.:..

Keď sme prišli do bytu, padla mi sánka. Je tu taký bordel. Všetky veci sú rozhádzané. Cédečká sú všade len nie v poličkách. Keď som nakukla do kuchyne, drez bol preplnený riadom.

"Čo sa tu stalo? Vybuchla tu atómová bomba?"

"No ak sa volá Rebecca, tak áno. Mala si ju vidieť. Vrieskala nad každým mojím cédečkom, všetko chytala do rúk a nechcem vedieť čo ešte s tým robila...."

"No potom keď sa vrátime to poupratujem. Nemusíš sa vyzliekať, iba si toto hodím do izby." Stál tam a pozeral na mňa ako keby som bola z Marsu.

"Kam ideme?"  

"Na vianočné trhy." Uchechtol sa.

"Ty máš 6 hodín, počas ktorých musím urobiť všetko čo chceš a ty chceš ísť na trhy?"

"A čo iné by som mala chcieť?"

"No ja neviem.......hore je dosť veľká posteľ a...." Okamžite som zdvihla ruku a silno mu tresla do ramena. A potom znova. A znova.

"Dosť, dosť veď som iba žartoval."

"No veď preto. Ideme."

Keďže bol Harryho byt v centre, na trhy nám to trvalo zhruba 15 minút pešo.  Poprechádzali sme sa pomedzi stánky, vypočuli si vianočné koledy čo spievali deti a pozerali na tú úžasnú vianočnú výzdobu. Ani som nevedela o čo prichádzam. Harry mi ponúkol punč, nad čím som najprv váhala, pretože niesom plnoletá a tak nepijem. A preto niesom zvyknutá piť. Teraz už mám v ruke tretí punč. No čo, veď bola zima. No myslím, že už som opitá. Nemyslím že sa to prejavuje nejako zvláštne, iba som úprimná. A toho sa obávam.

:.:..:.:..:.:..:.:..:.:

Keď sme prišli späť do bytu chcelo sa mi všetko, len nie upratovať. Veď ešte stále musí Harry robiť čo chcem a aj cez moju opitú myseľ, určite dokážem vymyslieť niečo zábavné. Ale upratovanie to nebude.

"Mám to. Chcem ísť do tvojho šatníka."

"ČO? Môj šatník?"

"Áno a ty ma tam musíš pustiť."

"Ja nemusím nič."

"Zabudol si?"

"Oh. Dobre."

Hneď ako to povedal som utekala hore schodmi. Vošla som do jeho spálne a utekala k dvojitým dverám. Roztvorila som ich a počula ako lapám podychu. Vedela som že je to miestnosť, ale takto veľká? Dokonca tam mal aj stolík s kreslami. Ja zomrem. Hneď som utekala k jeho veciam, po jednom ich vyťahovala a híkala nad nimi. Musela som vyzerať ako Rebecca keď sem prišla. No raz sa môžem správať ako šialená.