Je to možné?

25. časť

Myslím, že obaja veľmi dobre vieme, komu za to môžeš vďačiť."

Vzdychla som a pozrela sa do zeme.

"Povedz mu, že ďakujem."

"Odkážem." Povedal a usmial sa. "No už budem musieť ísť."

"Tak skoro?"

"Neboj, onedlho sa uvidíme." Povedal s úsmevom a objal ma. Potom už sa stratil vo dverách.

:.:.:.:.:.:.:.:.:.:

Práve stojím pred budovou Elle. Dostala som sa do modernej časti centra, čo mi zabralo dobrú hodinu jazdy v MHD. Pri pomyslení, že toto bude každý deň je mi zle.

Ale na druhej strane som šťastná. Už prešiel týždeň aj dva dni od momentu, čo som naposledy videla Harryho a bola v jeho byte. Chýba mi. A pomyslenie na to, že s ním už možno neprehovorím ma zabíja. No aha. Mám úžasnú prácu, v úžasnej pracovnej dobe a za slušné peniaze. Je to v podstate iba brigáda, kvôli môjmu veku, no aj tak to je úžasné.

Minulý týždeň keď som dostala od Liama lístok s číslom, bola som vydesená. No teraz sa úplne teším. Toto je to, čo som vždy chcela. Teraz sa pomaly dostávam do sveta veľkej módy a to ma teší.

Na to číslo som volala hneď na ďalší deň a uistili ma, že je všetko dohodnuté, že stačí ak sa dostavím. Zaujímalo by ma, čo Harry dal výmenou za túto moju prácu. Fajn by bolo myslieť si, že to je len kvôli jeho anjelskému vzhľadu, no v tomto svete to tak nechodí. Odkedy som prišla do Británie, som sa naučila jednu vec, čo platí v celebritnom svete a to je: Nič nedostaneš zadarmo......Alebo inými slovami niečo za niečo. A tak mi ostáva si to predstaviť. Ale to radšej nebudem robiť....

Posledný krát som sa zhlboka nadýchla a vošla do presklenej budovy. Hneď oproti vchodu bola recepcia. Keď ma zbadala recepčná, hneď vedela, kto som. Hm, zrejme nezapadám a to som si na seba dala jednu z blúzok, čo mi Harry poslal. Recepčná mi povedala kam mám ísť, čo bolo divné, pretože ma poslala do suterénu, do kancelárie číslo....musím sa pozrieť na papier, ktorý mi strčila do ruky.....69. No, zaujímavé číslo kancelárie. Vyzerá to, že tam bude zábava.

Prešla som k výťahom a spozorovala, ako na mňa pozerá pár ľudí. Boli tam aj muži, ale prevažnú väčšinu tvorili ženy. Ženy, ktoré radi ohovárajú.

Z ďalším nádychom som vstúpila do výťahu a iba čakala, kým sa jazda skončí. Dostala som sa do suterénu a vystúpila.

Hneď potom ako sa výťah zavrel som sa začala obzerať okolo seba. Nachádzala som sa v nejakej chodbe, ktorá sa potom zúžila na úzku chodbičku. Všade boli biele steny, osvetlované svetlom z miestností. Keď som sa vydala smerom dopredu, kráčala som cez chodbu, ktorú lemovalo nespočetne veľa dverí. Na konci sa rozdvojila do dvoch strán. A teraz čo? Všade bolo úplne mŕtvo, z dverí nevychádzal žiadny hlások.

No a hneď ako som dokončila túto myšlienku sa ozval šialený smiech. Fajn, kancelária č. 69 musí byť naozaj zábavná.

Zahla som teda doľava a prešla ešte pár krokov, kým som sa nedostala k pootvoreným dverám. Keď som vošla, videla som obrovskú kanceláriu, samozrejme všetko v bielom. Vstrede boli 2 veľké stoly a na stene oproti boli nejaké skrinky. Všetko supermoderné..... Na stole boli rozložené časopisy a vedľa nich boli počítače. Na tých stoloch bol dosť neporiadok, všade rozhádzané časopisy a veľa vecí, čo som nedokázala identifikovať.

"Á....pozrime sa kto nám to prišiel." Hneď ako som začula hlas, som si všimla dve ženy ktoré sedeli na kreslách hneď vedľa mňa. Mohli mať tak okolo 20+. Jedna bola blondína a druhá čiernovláska. Vyzerali odlišne, no niečo z nich vyžarovalo.Keby že nemajú rozličný vzhľad, povedala by som, že sú sestry.