I Promise |L. H.| ✔

31

Keď som sa zobudila, tak bolo okolo 10 večer. Pretrela som si oči a posadila sa. Pol tváre ma bolelo, ale s tým sa už nič nedalo robiť. Nohy som položila na huňatý koberec a prešla som ku dverám, ktoré som otvorila a následne prešla na chodbu. Počula som Luka ako kričí. Zrejme s niekým telefonoval, pretože boli odmlky. 

"Do čerta ale vy ju musíte nájsť! Ale mne je jedno že nie je nezvestná 24 hodín!!" položil mobil na stôl a siahol po bunde, ktorú mal prehodnú cez stoličku. 

"Kam ideš?" pozrela som sa na neho a prekročila k nemu. 

"Idem ju hľadať sám, pretože ostatní ľudia sú neschopný." obliekol si bundu a z vrecka si vytiahol kľúče od auta. "Prepáč ak som ťa zobudil." pousmial  sa a už sa obúval. 

"Nie, počkaj. Idem s tebou. Nemôžeš ísť sám." povedala som a zobrala si bundu z vešiaka. 

"Nie! Zostaň doma. Nechcem aby sa ti niečo stalo." zavrtel hlavou a podišiel bližšie ku mne. 

"Ale ja nemôžem zostať doma sama." zavrtela som hlavou. "Luke, je to moja dcéra. Ak ju ideš hľadať ty tak idem ja." zapla som si bundu. Obula som si topánky a otvorila dvere. 

"Aurora, do čerta. Ja sa z teba zbláznim." zamrmľal a zavrel dvere. Ruky som si zastrčila do vreciek a čakala na Luka kým zamkol. "Sadni si do auta. Ja hneď prídem, zavolám ešte mame." vytiahol si mobil a mne podal kľúče od jeho auta. Zobrala som si ich od neho a prešla k jeho autu, ktoré som odomkla. Otvorila som si dvere a nastúpila na sedadlo spolujazdca. 

Dúfam, že si v poriadku zlatíčko. Nechcem ťa stratiť. S Lukom ťa určite nájdeme. 

V hlave som viedla so sebou monológ a ani som si nevšimla, že Luke už nastúpil. 

"Si v poriadku?" pozrel sa na mňa a z ruky mi zobral kľúče a vložil ich do zapaľovania. Naštartoval auto, zaradil rýchlosť a vyšiel na ulicu. 

"Ja, áno som." šepla som a pozrela sa von oknom. Viem, že Anabell je niekde tu. Určite s ňou neodišiel niekam ďaleko. Pritiahla som si bundu viac k telu a pozerala sa na míňajúce sa domy na našej ulici. "Kam ideme?" pozrela som sa na Luka. 

"Na stanicu. Poviem im, že prípad preberám ja pretože všetci sú tam neschopní." zaťal sánku ale pohľad neodtrhol od cesty. "Ja Anabell nájdem aj keby som mal pri tom zomrieť Aurora." zaparkoval na parkovisku a odpútal sa. "Sľubujem, že ju nájdem." venoval mi pohľad, v ktorom bolo plno nádeje. Nádeje, že nájde moju malú Anabell. 

"Ďakujem Luke." objala som ho a hlavu si zaborila do jeho krku. "Ďakujem, že stojíš pri mne a že mi pomáhaš." šepla som. "Bez teba by som to nezvládla." pritiahla som si ho viac k sebe a nadýchla sa jeho krásnej vône. Vône, ktorá ma dokáže upokojiť a ubezpečiť. 

"Nemáš mi prečo ďakovať. Anabell som bral ako svoju vlastnú dcéru." šepol mi do vlasov a pohladil ma po chrbte. "Mala si ostať doma." odtiahol sa a pohladil ma po líci. "Alebo som ťa mal zaviesť k mame, aby si nebola sama. So mnou nemôžeš ísť, pretože by si to nezvládla. Pozri ak sa niečo stane alebo na niečo prídeme, budem ti volať ako prvej. Ale so mnou naozaj nemôžeš ísť. Nezvládla by si to psychicky." 

"Dobre." nakoniec som súhlasila s jeho návrhom. "Ale budeš mi volať. Nechcem stratiť aj teba." šepla som so slzami v očiach a chytila ho za ruku. 

"Neboj sa, mne sa nič nestane." pobozkal ma na čelo.  "Idem si po nejaké veci, hneď som späť. Potom ťa zaveziem k mame a ja sa tu vrátim a hneď sa ti ozvem." vystúpil a rýchlym krokom vošiel dnu. Videla som ako  sa zasvietilo v našej kancelárii. Nečakala som na neho dlho. O pár minút sedel v aute a už sme šli smerom k jeho domovu. "Mama ťa už čaká." pozrel sa na mňa. "Ozvem sa ti čo najskôr, pa." usmial sa. 

"Ďakujem, ahoj." pousmiala som sa a vystúpila z auta. Zazvonila som a v momente mi otvorila Liz, ktorá ma uväznila vo svojom náruči. Obidve sme zamávali Lukovi, ktorý sa vrátil naspäť na policajnú stanicu. Dúfam, že všetko dobre dopadne. Bojím sa teraz už o obidvoch. 

Hey!

Tak po troška dlhšej odmlke som vám napísala časť :) Ospravedlňujem sa, ale za jedno som mala kopec práce s učením a riešením vysvedčenia. Možno si poviete, že načo rieši polročné, ale na strednej to je iné ked tomu nepochopíte teraz máte problém aj v druhom polroku. A koncoročné sa mi berú na vysokú takže sa musím snažiť :) A za druhé chcela som od vás aspoň 4 komentáre no boli len 3 :( sklamali ste ma

Každopádne v tom pokračujem....4 komentáre a bude ďalšia časť

Dúfam, že sa vám časť páčila a zanecháte hviezdičku :) ak sa vyjadrite v komentoch budem však viac potešená :)