I Promise |L. H.| ✔

65

Viete, kedy zistíte, že to tehotenstvo nie je tak krásne ako všetky ženy opisujú? No predsa vtedy, keď sa už nedokážem ani zohnúť, zaviazať si topánky, keď z postele vstávam ako keby ma malo každú chvíľu seknúť. Toto som pri Belle nezažila počas celého tehotenstva vôbec. Nemala som tak veľké brucho ako pri týchto dvoch futbalistoch. Možno je to tým, že čakám dvojičky ale vážne už by som bola najradšej, keby boli tu s nami. 

Možno mám aj miestami strach, predsa dvojičky sa môžu narodiť aj skôr ako v deviatom mesiaci. Pomaly končím siedmi mesiac a doslova som Luka prinútila, aby pobalil veci do pôrodnice. Pozeral sa na mňa ako na blázna, že mám ešte čas. No keď som mu všetko vysvetlila, tak s ním nebolo ani reči. Tento týždeň si zobral dovolenku a chodí okolo mňa akoby som bola chorá. Nič mi nedovolí a dokonca ma aj z kuchyne vyhodil. No kto by nechcel muža, ktorý doma ešte aj navarí. 

„Zlato, si hladná?" zakričal na mňa Luke z kuchyne, ja som sedela v obývačke a snažila sa čítať knihu, ale vôbec som nemala náladu na knihu. Dnes som nemala náladu na nič. 

„Nie Luke. Dnes je nejaký zvláštny deň. Nechce sa mi nič, nemám náladu na nič." povzdychla som si. 

„Si v poriadku?" pribehol za mnou a ustarostene sa na mňa pozrel. Len som zavrtela hlavou a povzdychla si. „A nie si unavená? Skoro celú noc si nespala." sadol si ku mne a pohladil ma po vlasoch. 

„Asi aj áno." pozrela som sa naňho. Sklonil sa ku mne a jemne ma pobozkal na pery. Usmiala som sa a pohladila ho. „Pomôžeš mi?" zasmiala som sa a natiahla k nemu ruku. 

„Samozrejme." jednou rukou ma chytil za ruku a druhú si položil na môj chrbát. Jednou rukou som sa zaprela do operadla, ale v tom som pocítila silnú bolesť v bruchu. 

„Počkaj, počkaj." šepla som, tvár sa mi skrivila od bolesti. 

„Pre boha, nehovor mi, že je to už tu." Zhlboka som sa nadýchla, po chvíli bolesť odišla. 

„Asi to bol len planý poplach." zasmiala som sa a pretrela si od nervozity čelo. 

„Nevyzeralo to ako planý poplach Rory. Naozaj si..." nestihol to dopovedať, lebo som ho prerušila. 

„Musíme ísť do nemocnice Luke. Ja asi rodím." zhlboka som sa nadýchla a snažila sa nemyslieť na tú bolesť, ale nedalo sa. Cítila som ako sa Luke rýchlo postavila a bežal hore schodami. Po chvíli sa vrátil s taškou. 

„Zvládneš to prejsť do auta?" len som nemo prikývla a s jeho pomocou sa postavila. Pomaly sme prešli do auta kde mi znova pomohol si sadnúť. 

***

„No tak ešte raz zatlačte a prvé bábätko bude vonku." hovoril mi doktor. Z pravej strany stál Luke, ktorý ma držal za ruku a z druhej strany sestrička, ktorá občas utrela pot z čela. Zhlboka som sa nadýchla a poriadne zatlačila, po chvíli sa ozval plač bábätka. Pohľad som uprela na Luka, ktorý sa šťastne usmieval a po líci mu stekala slza. 

„Je to chlapček." povedala sestrička. Hlavu som si oprela a vydýchla. 

„Výborne. Zvládate to výborne." usmiala sa na mňa druhá sestrička. 

„Tak, maminka sa pripraví, lebo za chvíľu príde na svet druhé bábätko." pevne som stlačila Lukovi ruku a snažila sa kľudne dýchať. Luke sa na mňa pozrel a pobozkal ma do vlasov. 

„Milujem ťa." šepol mi do ucha, tak aby som to počula len ja. Jeho slová mi dodali sily a za pár minút bolo na svete aj naše dievčatko. Nevládala som, bolo to náročné a tak som zavrela oči. 

Luke

„Je to dievčatko." usmiala sa sestrička a ja som pohľad presunul na Auroru, ktorá mala zavreté oči. „Musíte ísť teraz so mnou, vypísať papiere. Nebojte sa vaša manželka je v poriadku, len stratila veľa krvi a je vyčerpaná." usmiala sa na mňa. „Hneď ako sa preberie, vás za ňou pustíte. Máte vybraté mená pre deti?" s Aurorou sme mali vybraté mená už dávno. 

„Áno samozrejme." prikývol som. 

„Vaša manželka to naozaj zvládla výborne. Nemáte sa čoho báť. Pôrod dvojičiek je veľmi náročný." pohladila ma po pleci a usmiala sa. Je to staršia sestrička je vidno, že už má svoje skúsenosti, čo aj mňa upokojilo. „Maličkí pôjdu zrejme na pár týždňov do inkubátora, narodili sa trošku skôr. Ale po pár týždňoch ich už budete mať doma. Sú zdravé a krásne." usmiala sa. 

„Ďakujem." usmial som sa. 

„Tak teda tie mená vás poprosím." 

„Christian a Camille Hemmings." usmial som sa. Naozaj som otec a mám dve krásne a zdravé deti, a samozrejme aj Bellu. Po vyplnení všetkých papierov ma pustila von, kde ma už všetci čakali. 

„Tak?" spýtala sa mama so slzami v očiach. Nikomu sme nepovedali, že Rory čaká dvojičky. Nechali sme si ako také malé tajomstvo a že ich všetkých prekvapíme. 

„Christian a Camille. Zdraví ako rybky, krásny po maminke." šťastne som sa zasmial. Všetci na mňa nechápavo pozerali na čo som sa zasmial. „Aurora čakala dvojičky." Na to hneď Ben zvýskol a uväznil ma v objatí. 

„Bože som taký šťastný Luke!" smial sa. 

„Ja ešte viac." smial som sa a objal hneď mamu ako ma Ben pustil.  „Je v poriadku. Všetci traja." usmial som sa na ňu, keď sa ustarostene na mňa pozerala. 

„Kde je maminka?" smutne sa na mňa pozrela Bella. Priešiel s ňou Jack zo škôlky, ktorý v rukách držal balóny a kyticu. 

„Maminka spinká." usmial som sa a zobral ju na ruky. 

„Otec sa môže ísť pozrieť na deti." vyšla sestrička a usmiala sa. 

„Prosím vás mohla by s nami ísť aj malá?" pozrel som sa na ňu. 

„Ale budete ju držať na rukách a ničoho sa nechytí." prísne sa na mňa pozrela a ja som len prikývol. Vošli sme dnu a sestrička ma zaviedla k našim drobcom. 

„Pozri to je tvoja sestrička a braček." usmial som sa a pohladil ju. Vytiahol som mobil a odfotil ich. Sú dokonalí. 

„Sú takí maličkí." oprela si Bella hlavu o tú moju a zahihňala sa. 

„A tak krásni." usmial som sa a zotrel si slzu, ktorá si našla cestu von. Milujem ich a to som ich ešte nedržal v náručí. Chris držal ručičky v päsť a jemne hemžil nožičkami a Camille spokojne spinkala. Mali tak malé telíčko, malé ručičky a tie nošteky. Všetko sa mi zdalo ako len sen. 

Ahojte :)) tak predposledná časť je na svete :) Vôbec to nemalo byť takto :D :D zmenila som to na poslednú chvíľu. Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý komentík a hviezdičku :))