I Promise |L. H.| ✔

36

Pri Lukovi som bola takmer každý deň. Už sú to skoro dva týždne a on sa stále neprebral. Len jeho telo leží na tej posteli ako bez duše.

Teraz stojím pri okne a sledujem rušnú ulicu. Povzdychnem si a sadnem si naspäť na stoličku.

„No ták Luke. Nevzdávaj to." šepla som a chytila ho za jeho studenú ruku. Palcom som mu prechádzala po jeho ruke a pousmiala som sa. „Vieš, možno keď sa zobudíš...Tak ani nebudeš vedieť kto som. Je to viac ako pravdepodobné. Ale...náš život je celkom komplikovaný. Som tvoja manželka a...a ja asi som sa do teba zamilovala. Vieš Bell ťa má veľmi rada a je smutná. No ták ja viem, že ma počuješ. Nevzdávaj to."

Luke

  „No ták Luke. Nevzdávaj to.  Vieš, možno keď sa zobudíš...Tak ani nebudeš vedieť kto som. Je to viac ako pravdepodobné. Ale...náš život je celkom komplikovaný. Som tvoja manželka a...a ja asi som sa do teba zamilovala. Vieš Bell ťa má veľmi rada a je smutná. No ták ja viem, že ma počuješ. Nevzdávaj to." niekto vedľa mňa hovoril. 

Počul som ju. Avšak jej hlas som nevedel ku nikomu priradiť. V hlave mi trčal len krik malého dievčatka, možno že to je tá Bell. Neviem. Ale to dievča ma miluje a ja som jej manžel. Musím sa prebrať. 

No ták Luke! Otvor tie prekliate oči! 

„Luke?!" šťastne vykríklo to dievča. Zrejme som asi pohol rukou. „Zavolám lekára." mrmľala si pre seba. Chcel som niečo povedať, otvoril som ústa no nevyšla zo mňa ani hláska. Oči som nemohol otvoriť. Viečka boli ťažké akoby mi ich niekto držal. Počul som kroky, šum a vravu. 

„Pán Hemmings, počujete ma?" ozval sa mužský hlas. Znova som otvoril ústa no nič. Jazyk sa mi lepil o podnebie a v ústach som mal nepríjemnú chuť. „Doneste mu vodu." ozval sa doktor. Po chvíli sa mojej tváre dotkla jemná ruka. Po celej mojej pokožke prebehla elektrina. Možno som prestal aj dýchať. To je ona? Moja manželka? 

Studený pohár mi priložila k perám a nadvihla mi hlavu. Voda sa mi vliala do úst a mne bolo hneď lepšie. Oči sa mi už dali otvoriť, no nič som nevidel. Spanikáril som a začal žmurkať. Prečo nič nevidím? Očami som behal zo strany na stranu no všade som videl iba tmu. Žiadne siluety, žiadne obrysy. Proste nič iba tmu. Rukami som si nahmatal tvár a pretrel si oči. No ani to mi nepomohlo. 

„Pán Hemmings, vidíte ma?" ozval sa doktor. 

„Nie...ja nič nevidím." povedal som. Môj hlas znel tak divne. Ruky som si položil vedľa seba a pravá ruka sa stretla s tou jemnou a studenou. Prstami som prešiel k nej a opatrne ju chytil. Počul som tichý vzlyk. Určite patril jej. Trápi sa. Ale chcel by som ju vidieť. Ako vyzerá?

„Dobre, prevedieme vám pár vyšetrení a potom zistíme čo sa vlastne s vami deje." prerušil môj myšlienkový pochod doktor a ja som mu len prikývol. 

„J-ja...je to dievčatko v poriadku?" spomenul som si na malé dievčatko, ktoré som videl ako posledné. Jedine ju si pamätám. Akoby v mojom živote neexistovali žiadny ľudia. Je to zvláštne. Už ste to zažili?

„Áno je v poriadku." ozvalo sa to dievča znovu. Alebo žena? Viete čo to je keď nemôžte nič vidieť? Otočil som hlavu za hlasom a pousmial sa. Aspoň ona je v poriadku. Na svojej pravej ruke som zacítil jemný stisk. „A aj ty budeš v poriadku."

Ahojté

Ako sa máte? Ja celkom fajn :D 

Áno Luke sa nám prebral!! :D <3 Čo hovoríte na novú časť a hlavne na Luka? Ja len dúfam, že sa vám časť páčil a budem rada za každý komentár a hviezdičku :)