I Promise |L. H.| ✔

17

Vážená pani Aurora Warner,

Dovoľujeme si Vám oznámiť, že po dovŕšení 25 rokov Vám je odobraté austrálske občianstvo na základe dohody Vašej matky, ktorá súhlasila s tým, že pokiaľ sa nevydáte po 25 rokoch Vám bude odobraté občianstvo. Samozrejme je v tom zahrnutá aj Vaša dcéra. Preto Vás žiadame, aby ste sa vrátili naspäť do svojej rodnej zeme a to do Španielska. Pokiaľ potrebujete ďalšie informácie tak nás kontaktujte.

Slzy mi začali stekať dolu tvárou. Prečo sa to všetko deje mne?  Sadla som si na stoličku a list položila na stôl. Slzám som nechala voľný priechod a potichu vzlykla.

"Maminka, prečo plačeš?" ozvala sa potichu Anabell. Pozrela som sa na ňu a pousmiala sa.

"To nič zlatko, ja len..." zapozerala som sa na ňu. Vtedy mi to došlo, Anabell to nezvládne. Nemôžem sa vrátiť do Španielska. Nemám tam nikoho. Znova som vzlykla. Počula som zvoniť zvonček, no nechcela som ani vstať. Nechcem nikoho. Chcem byť sama. Počula som kroky čo znamenalo, že Anabell dotyčného pustila. Zdvihla som hlavu a videla Luka a Anabell, ktorá ho držala za ruku. Niečo jej povedal a pobozkal na čelo. Anabell odišla do svojej izby. Luke chvíľu stál na mieste, no potom sa pomaly presunul ku mne. Postavila som sa a objala ho. Upokojujúco ma hladil po chrbte. 

Pustite si pesničku v médiach<3

"Ššš....to bude v poriadku." šepkal mi do vlasov a kolísal sa so mnou. Zavrtela som hlavou a znova som potichu vzlykla. "Čo sa stalo?" šepol. Odtiahla som sa od neho. Utrela si slzy a natiahla som sa po list, ktorý som mu podala. Očami prebehol písmená a jemne pootvoril ústa. "Prečo?" šepol a zamračil sa. 

"Zrejme to tak bolo, keď sme sa prisťahovali sem s mamou, lenže skôr ako mi niečo povedala, tak...umrela." so slzami v očiach som sa na neho pozrela. 

"To sa vyrieši. Neboj sa." pousmial aj keď sám vedel, že to tak nie je. 

"Nevyrieši Luke. Budeme sa musieť odsťahovať. Budem sa musieť vrátiť naspäť do Španielska. " pozrela som sa na neho. "Nič iné mi neostáva." zavrtela som hlavou a zotrela si zvyšné slzy. 

"Je tu jedna možnosť." zašepkal a ja som k nemu zdvihla pohľad čím som ho vyzvala aby pokračoval. "Vezmi si ma."

Luke

Keďže si Aurora zabudla u nás doma veci pre Anabell, tak som sa rozhodol, že jej ich zanesiem aby ich nemusela hľadať.

Zaparkoval som pred jej domom a vystúpil. Prešiel som k dverám a zazvonil. Chvíľu sa nič neozývalo no nakoniec sa dvere otvorili a zrak mi padol dole, kde stála Anabell. Vyzerala smutne, pozrela sa na mňa a chytila ma za ruku.

"Maminka plače." zamumlala. "Pôjdeš za ňou?"

"Áno a čo sa stalo?" vošiel som dnu. Vyzul som sa  a tašku som nechal pri dverách.

"Neviem, plakal už keď som prišla." stisla mi ruku a viedla ma do kuchyne. Zrak mi padol na Auroru, ktorá plakala. Celou kuchyňou sa ozývali jej vzlyky. 

"Choď do izbičky, dobre?" pobozkal som Anabell na čelo a ona odcupitala do izby. Chvíľu som tam stál, no nakoniec som prešiel k Aurore, ktorá sa postavila a objala ma. Uväznil som ju vo svojom objatí a hladil ju po chrbte. "Ššš....to bude v poriadku." šepkal som na čo ona zvrtela hlavou a vzlykla. "Čo sa stalo?" spýtal som sa  a ona sa odo mňa odtiahla a podala mi list zo stola. Začal som ho čítať. 

Vziať občianstvo? Ale, ale to znamená, že sa musia vrátiť do Španielska a to ja nedovolím. Teraz viem že sa rozhodnem pre správnu vec.

"To sa vyrieši. Neboj sa." 

  "Nevyrieši Luke. Budeme sa musieť odsťahovať. Budem sa musieť vrátiť naspäť do Španielska. " pozrela sa na mňa "Nič iné mi neostáva." zavrtela  hlavou a zotrela si zvyšné slzy.   

"Je tu jedna možnosť." šepol som na čo sa ona na mňa pozrela čím ma vyzvala ďalej. "Vezmi si ma." Povedal som tri slová, ktoré možno zmenia môj život od základov. 

Hey!

Ste nečakali čo? :D

Ale sklamali ste ma, že pri minulej časti nebol ani jeden komentár :(

Vote a koment ;)