I Promise |L. H.| ✔

64

„Volala si už rodine do Španielska?" spýtavo sa na mňa pozrel Luke aj keď veľmi dobre vedel, že ako sme sa vrátili z Francúzska som sa im ani neozvala. 

„Nie." previnilo som šepla a zdvihla k nemu pohľad. Cítila som ako sa nadýchol a chystal sa na svoj dlhý monológ, ktorý mi už dávala dobré dva mesiace. Ale skôr ako niečo stihol povedať som ho predbehla ja. 

„Prisahám, že ak znova spustíš ten svoj monológ tak sa s tebou rozvádzam." prísnym pohľadom som sa naňho no popri tom mi aj tak trhalo kútikmi. 

„Nemyslím si, že by si sa ma dobrovoľne vzdala." samoľúbo sa usmial. Zasmiala som sa a hlavu s položila naspäť na jeho hruď. Bola som tak strašne unavená. Tento mesiac bol priam hrozný. Nevoľnosti nie že boli len ranné, mala som pocit, že pretrvávali celé dni a noci. Pri každom pohybe som mala pocit, že zo mňa výjde všetko čo som za posledný mesiac zjedla. Preto som ja už v práci aj skončila a aj som zároveň oznámila, že sa k svojej kariére na policajnej stanici nevrátim. Chcem sa venovať svojej rodine a časom začnem s právnickou kariérou. 

„Ale naozaj, mala by si im zavolať." pohladil ma po vlasoch. Len som súhlasne prikývla a pomaly privrela oči. Bolo už neskoro večer a ja som fakt bola unavená, ale proste tento chlap si nedá povedať, aby bol konečne ticho. „Viem, že je to pre teba ťažké, ale..." nenechala som ho dopovedať a ľavú ruku som mu položila na ústa. 

„Ticho!" šeptom som skríkla a zasmiala sa. „Snažíme sa tu spať." zložila som ruku z jeho úst a položila mu ju okolo pásu. 

„Prepáč, už som ticho." pobozkal ma do vlasov a hladil ma po ramene, čím ma vlastne aj stískal ku sebe. 

***

„To nemyslíš vážne Luke!" naštvane som vykríkla, keď mi oznámil, že si ďalší víkend zobral prácu. „Mali sme tento víkend konečne stráviť ako rodina a ty si namiesto toho znova vezmeš prácu." pozerala som sa naňho a čakala na jeho reakciu. 

„Prosím ťa nehnevaj sa. V práci som zostal len ja, ty si teraz doma a navyše dostanem za to vysoké príplatky." Rozhodil rukami. Dobre som vedela, že tento rozhovor vyústi vo veľkej hádke ale som príliš vytočená na to, aby som samú seba zastavila. 

„Takže mi tým naznačuješ, že to len kvôli mne si berieš pracovné víkendy?! Mohol si si vymyslieť aspoň lepšiu výhovorku." zavrtela som hlavou. 

„Prosím ťa prestaň sa hnevať. Nerobí to dobre tebe ani bábätku. Dobre predsa vieš, že to robím kvôli nám. Máme na ceste dieťa, tie peniaze nám treba." stále hovoril kľudným hlasom. Jeho len tak hocičo nevytočí a to mňa štvalo na ňom najviac. 

„Ale to neznamená, že nemôžeš byť doma aspoň jeden víkend." odsekla som ale tento krát som sa naňho ani nepozrela. Ruky som si založila na prsiach a oprela sa o kuchynskú linku. 

„Zlato, ja viem. Sľubujem, že ten ďalší víkend si už to voľno nechám." podišiel ku mne a chcel ma objať. Ja som sa však odtiahla a pozrela sa mu priamo do očí. 

„To si vravel aj minulý týždeň a pozri ako to dopadlo." šepla som. „Chcem byť chvíľu sama." sklonila som hlavu. Po jeho tichom "v poriadku" som sa odobrala vonku na záhradu a s hlbokým výdychom si sadla na lavičku. 

Možno som nemusela reagovať tak, ako som reagovala ale už ma s tým fakt naštval a možno sa k tomu teda pridali aj tie tehotenské hormóny. Tvár som si pretrela rukami a povzdychla si. Bože som taká krava. Postavila som sa teda s lavičky, rozhodnutá, že sa mu ospravedlním. Zastavila som sa pri dverách, keď som počula, že s niekým telefonuje. Viem nemajú sa počúvať cudzie rozhovory. 

„Áno, pohádali sme sa." povzdychol si a sadol za stôl. Hlavu si oprel o ruku a následne si rukou prešiel cez vlasy. „Nie mala pravdu Ben. Už som jej to sľúbil minulý týždeň a znova som to spravil." Zostal ticho a zrejme mu tam Ben niečo vysvetľoval alebo táral hlúposti ako to on zvykne. „Dobre vďaka. Budem končiť. Maj sa." ešte sa zasmial a zložil. Zostal sedieť za stolom, tak som sa teda potichu k nemu vybrala. Zozadu som ho objala a hlavu si položila na jeho plece. 

„Prepáč mi to. Nemyslela som to tak." šepla som a hladila ho po hrudi. Cítila som ako sa mu svaly uvoľnili.  Rukami chytil tie moje a začal ma hladiť. 

„To je v poriadku zlato. Nemôžme mať predsa tak dokonalý vzťah." uchechtol sa a pootočil hlavu ku mne. „Ale teraz ti už naozaj sľubujem, že budúci víkend mám voľný."

„Ty už radšej nič nesľubuj." zasmiala som sa a pobozkala ho. „Ale aj tak ťa milujem." 

„Aj ja teba." znova ma pobozkal a potiahol si ma k sebe čím som si mu sadlá na kolená. 

„Už sa na ňu teším." doširoka sa usmial a pohladil mi bruško. Prekvapene som sa naňho pozrela a zasmiala sa. 

„A odkiaľ vieš, že to bude dievčatko. Ja cítim, že to bude chlapec." usmiala som sa a pozrela sa naňho. 

„Ja chcem dievčatko, tak to bude dievčatko." zasmial sa, len som zavrtela hlavou a oprela sa oňho. A tak som sa teda rozhodla, že mu to poviem. 

„Možno, že budeme mať aj dievčatko aj chlapčeka." usmiala som sa. 

„Samozrejme časom môžeme mať ďalšie bábätko." zasmial sa a pozrel sa na mňa. Keď však zbadal,  že to myslím vážne tak takmer prestal dýchať. „Čakáme dvojičky." šťastne som sa zasmiala a cítila som ako sa mi tlačia slzy do očí. 

„Naozaj?" šepol a so slzami v očiach sa na mňa pozrel. Len som prikývla a slzám nechala voľný priechod. „Och prečo plačeš  zlato?" utieral mi slzy a zasmial sa. 

„Prepáč...to tie hormóny. Ale som šťastná." zasmiala som sa pomedzi slzy. 

„Aj ja ani si nevieš predstaviť ako." zasmial sa a pobozkal ma. „Drobci." pre seba si šepol a ruku nechal položenú na mojom brušku. Milujem ho tak neskutočne moc. 

Ahojtéééé :D 

Tak ďalšia časť je na svete, ako vôbec nebolo nič takéto v pláne :D Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý komentár a hviezdičku :))

Ešte taký menší dotaz, zobrazuje vám Heart Beat normálne? Lebo mne to na mobile nejak blbne a píše mi, že nie je publikovaný a na ntb mi ho ukáže zasa medzi publikovanými :D Ďakujem!