I Promise |L. H.| ✔

10

Z práce som sa zastavila rovno v nemocnici u Luka. Prebehla som okolo recepcie s úsmevom na perách a mierila si to do jeho izby. Potichu som otvorila dvere s domnením, žeby Luke mohol spať. Avšak tak to ani náhodou nebolo. Luke ležal v polosede a niečo ťukal do mobilu.

"Ahoj." s úsmevom na perách som sa mu pozdravila a prešla k jeho posteli.

"Ahoj." doširoka sa usmial a odložil mobil. "Tak ako bolo v práci?" opatrne sa posadil a posunul sa, aby som si mohla k nemu sadnúť. Bolo to milé gesto. Sadla som si teda k nemu a pousmiala sa.

"Celkom fajn." prikývla som a znova sa zhlboka nadýchla, "Každopádne sa ti chcem poďakovať, že som mohla Anabell nechať tvojej mame. Snáď som jen nenarobila starosti."

"Ježiš Aurora. Nerieš to, dobre? To je len maličkosť." usmial sa. Úsmev som mu opätovala. "Navyše mama zbožňuje deti, takže si myslím, že si budú veľmi rozumieť. Ešte uvidíš, že keď budeš mať Anabell doma, tak bude vkuse omieľať aké jej teta Liz napiekla úžasné sušienky." zo smiechom dodal. "Fakt sú skvelé. Musíš ich niekedy ochutnať." zasmiala som sa a zavrtela nad ním hlavou.

"Tvoja mama je len z pohľadu milá a príjemná žena. A ty to máš po nej." milo som sa na neho usmiala. Úsmev mi opätoval.

"Všetci mi hovoria, že som mamičkin maznáčik." uchcechtol sa. "A je to pravda." zasmial sa a zavrtel hlavou. "Možno je to tým, že som najmladší." dodal a ja som len prikývla.

"Mala by som ísť." s úsmevom som sa postavila. "Anabell už vie, že každú chbíľu by som mala ísť po ňu." pozrela som sa naňho.

"Je na teba naviazaná." šepol. "Bude mamičkin maznáčik." pobavene sa smial. A ja s ním.

"Dobre tak ahoj." mávla som pri dverách naňho a s úsmevom opustila jeho izbu.

Pred nemocnicou som nasadla do auta a išla smerom ku Hemmingsnovcom (ty vole...jak to mám skloňovať 😂). Zastavila som pred ich domom. Prešla ku vchodovým dverám a zazvonila. Zniva mi otvorila Lukova mama so širokým úsmevom.

"Mamii!" rútila sa ku mne malá Anabell. Čupla som si a zobrala si ju na ruky. Pobozkala som ju na čelo a položila naspäť na zem.

"Ďakujem, že ste mi ju postrážila." usmiala som sa na ňu.

"Ale no tak. To bola maličkosť. Anabell je veľmi skvelé dieťa." s úsmevom ma pohladila po pleci.

"Áno to je." s úsmevom som odvetila a sledovala Anabell.

"Bože poď ďalej. A prosím ťa tykaj mi." usmiala sa.

"Ďakujem." usmiala som sa a vošla dnu. "Máte to tu pekné. Vlastne dnes prepúšťaju Luka nie?" pozrela som sa na Liz.

"Panebože naozaj. Ja som na to zabudla. Chlapci nie sú doma a manžel odišiel autom preč." chytila sa za čelo.

"Môžem ho ísť zobrať. Ja mám dnes už voľno." milo som sa usmiala a pohľadom zablúdila na Anabell.

"Och...bola by som ti naozaj vďačná." zohla sa dole po tašku. "Tu sú jeho veci. Naozaj ďakujem."

"V...teda ty si mi postrážila Anabell." zobrala som si od nej tašku. "Do hodinky sme tu." pohladila som ju po pleci. "Ešte chvíľku tu ostaneš dobre?" pohladila som Anabell.

"Anoo! Môžem tu prísť aj zajtra? Teta Liz mi upiekla úžasné sušienky.

"Ešte uvidíš, že keď budeš mať Anabell doma, tak bude vkuse omieľať aké jej teta Liz napiekla úžasné sušienky."

Spomenula som si na Lukovu vetu a mal pravdu.

Nakoniec som sa znova vydala do nemocnice. Dnes už po druhý krát.

Ahojteee!

Dúfam, že sa vám časť páči 😁 ak nie riešte to s niekym inym 😉

Koment a vote 😊