I Promise |L. H.| ✔

39

Doma s Lukom sme už takmer týždeň. So mnou prehodí zopár slov len v nutnosti. Najviac času trávi s Anabell alebo keď nie je s ňou tak je von. Ja viem, že si ma vôbec nepamätá, ale nemusí sa ku mne tak zle správať. Nič som mu predsa nespravila. 

„Maminka, poď sa s nami vonku hrať." zakričí Anabell a ťuká na okno kuchyne. Otvorím okno a usmejem sa na ňu. 

„Zlatko, vieš, že by som sa s tebou rada hrala, ale už idem do práce." pohladila som ju. Videla som ako z jej očí zmizli iskry šťastia. Chcelo sa mi plakať. Sklamala som svoju dcéru. Lenže inak sa nedalo. Luke do práce nechodil, pretože bol stále na maródke. Povzdychla som si a zobrala si veci a odišla do roboty. 

Luke

Ja viem, že to Auroru všetko trápi. Vidím to na nej. Vidím ako sa trápi. Či už to je doma, alebo v práci. Vidím na nej, že už nič nie je tak ako bolo. Rád by som jej pomohol, lenže v mojom stave ju nepoznám a neviem takmer kto je. Akurát to, že sme spolu zosobášený a že Anabell je jej dcéra. Cítim a aj vidím ako ju bolí to, že si nič nepamätám. Bolí ju len to, keď sa na mňa pozerá. 

„Luke?" zatiahla ma Anabell za rukáv košele. Venoval som jej pohľad a pousmial sa. „Ty sa so mnou budeš hrať však?" zamumlala a s nádejou v očiach sa na mňa pozerala. 

„Samozrejme." čupol som si k nej a pohladil ju po vlasoch. Raz by som chcel aby moje deti boli také ako je Anabell. Milé, rozkošné a rozumné. Určite to má po Aurore. 

„Myslíš, že ma má maminka rada?" potichu sa ma spýtala a žmolila si tričko v jej malých pästičkách. Vidíte, presne o tomto rozprávam. Usmial som sa a pohladil ju.

„Ona ťa ľúbi. Nikdy ťa neprestala mať rada. Teraz len potrebuje veľa pracovať, vieš. Ale neboj sa. Za chvíľu sa to trocha uvoľní a budeš s maminkou častejšie a určite sa bude s tebou hrávať a chodiť na výlety." sadol som si na zem do trávy a Anabell sa mi automaticky posadila na kolená.

„Mám ťa rada Luke. " zasmiala sa a objala ma. 

„Však aj ja teba princezná." pohladil som ju po vlasoch a dal jej pusu na čelo. „Čo keby sme maminku prekvapili a upiekli jej koláč, hm?" pozrel som sa na Bellu a v jej očiach sa objavili iskričky. Aspoň ju si ako tak pamätám. Neviem ako mám svoj mozog prinútiť spomenúť si na všetko čo sa už stalo, no nič mi nepomáha. Ani fotky, ani rozprávanie. 

S Anabell sme nakoniec upiekli muffiny. Ako chutné boli, ale ten neporiadok v tej kuchyni sa nevidí tak často. Nestihol som to ani upratať a už som počul ako sa otvárajú vchodové dvere. Anabell už dávno spinkala a tak som sa do všetkého pustil sám. Počul som kroky, ktoré smerovali do kuchyne. 

„Pane Bože! Čo ste tu stvárali!" vykríkla Aurora a ja som jej hneď naznačil nech je ticho. 

„Anabell už spí." usmial som sa, keď sa na mňa stále pozerala. „Chcela ťa potešiť, tak sme upiekli muffiny." nevinne som sa usmial. „A narobili sme trochu neporiadku." zdvihol som plecia a znova začal zbierať všetky misky z pultu. 

„Pomôžem ti." zobliekla si svetrík a už sa blížila ku mne no ja som ju zastavil. 

„To je v poriadku. Choď si oddýchnuť. Ja som ten neporiadok narobil, tak si ho aj upracem." usmial som sa a otočil ju ku mne chrbtom a dlaňami som jej zatlačil na chrbát, aby odišla už z tej kuchyne. 

„Dobre, tak ďakujem." s úsmevom sa otočila. Naklonila sa ku mne a zrejme ma chcela pobozkať na líce, no ja som sa mykol a jej pery skončili na mojom kútiku pier. Rýchlo sa odtiahla no vtedy sa to konečne stalo. 

BUM!

Spomenul som si. 

"Hľadala som ťa." šepla po tichu a zahryzla si do pery.

"Nerob to." šepol som a viac sa k nej naklonil. Cítil som ako skúmala každú časť mojej tváre, no najdlhšie sa zastavila na mojich perách. 

"Čo presne nemám robiť?" pozrela sa na mňa a pousmiala sa.

"To s tou perou. Ani nevieš do akého šialenstva ma privádzaš Aurora. Niekedy sa pri tebe už nedokážem ovládať. Napríklad ani teraz. Neviem čo robím a prečo to robím." nosom som prešiel cez jej pery.   Neviem čo sa to so mnou deje. V poslednej dobe som sa zmenil. Ako keby bol v mojom tele niekto iný. "Chcem ťa pobozkať ale neviem či je to správna vec." šepol som do jej pier a jemne som obtrel svoje pery o tie jej. Privrel som oči a nadýchol sa. 

"Nie je to správne." povedala , pričom pri každom slove obtrela svoje pery o tie moje. Tak som ju chcel pobozkať. "Ale cítim to rovnako." ruky si obmotala okolo môjho krku a prstami mi vošla do vlasov, za ktoré ma zaťahala.

"Do čerta aj s tebou." zamumlal som. Ruky som presunul na jej pás a pritiahol som si ju bližšie. Zdvihla hlavu a vtedy sa naše pery spojili. ( toto bolo písané v jej pohľade ale ja som si to tu dala z jeho pohľadu ak by ste to hľadali :))

Ahojtéé :)

Prepáčte, že sa hlásim až teraz a takto neskor, ale škola ma nepustila a navyše v piatok mám štátnice  tak mi držte prsty aby som to dala aspoň na dvojku :D

Druhá vec, rozmýšľala som, že keď dopíšem tento príbeh (ešte neviem kedy bude koniec), tak už len dokončím ISTIYE s Cameronom, tak písať už ani nebudem. Pretože na rok mám maturitu a potom chcem ísť na vysokú, ale zas som nepovedala, že s tým skončím na stálo. Možno sa k tomu vrátim počas výšky. Uvidím ako sa to bude vyvíjať potom :)

Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý komentík a hviezdičku ;)