I Promise |L. H.| ✔

52

Všetci traja sme spolu oslávili Belline narodeniny. Dostala kopu darčekov najmä od Luka. 

„Rozmaznávaš ju." zasmiala som sa Lukovi do hrude, keď sme už sami ležali v obývačke na gauči. 

„Nerozmaznávam." ohradil sa so smiechom a privinul si ma k sebe. Len som nad ním  pokrútila hlavou a oprela sa oňho. Zavrela som oči a pokojne oddychovala, keď ma vyrušil naozaj nečakanou otázkou. „Chceš mať ešte ďalšie deti?" pohladil ma po pleci. Prekvapene som sa na neho pozrela a chvíľu zostala ticho. „Prepáč bola to hlúpa otázka." zavrtel hlavou a zamračil sa. Odtiahol sa odo mňa a postavil sa na odchod. 

„Luke," chytila som ho za ruku. "nebola to hlúpa otázka. Len si ma prekvapil." postavila som sa k nemu. „Ja vlastne nikdy som nad tým nepremýšľala, pretože som nikoho nemala. Nikoho som nikdy nemilovala. Bella prišla do cesty nečakane. Pravdu povediac, keby sa nestalo to čo sa stalo tak tu nie je. Možno by som ani teba nikdy nestretla. Ale stalo sa, stretla som ťa a milujem ťa. V podstate sme manželia. Boli sme nimi aj keď sme ešte ku sebe nič necítili." zasmiala som sa. Pohladila som ho po líci a usmiala sa. „No teraz, keď mám teba viem, že ešte chcem mať deti. Chcem mať ďalšie deti s tebou. Nie hneď, ale raz áno." zahryzla som si do pery. Zdvihlo mu jeden kútik úst do úsmevu a následne sa usmial. Pritiahol si ma do objatia a vtisol mi bozk do vlasov. 

„Milujem ťa." šepol. Ruky si položil na moje líca a pritiahol si ma do bozku. „Aj ja chcem mať určite s tebou deti." šepol mi na perách na čo som sa usmiala. 

***

„Vlastne o mesiac sú vianoce." pozrel sa na mňa Luke. Dnes máme obaja voľno a Bella je v škôlke a na víkend ide k Liz. Vraj aby sme si urobili pekný víkend vo dvojici s Lukom. „Máš už nakúpené darčeky?" zasmial sa. 

„Ehm...nie." pozrela som sa naňho a nervózne sa zasmiala. „Vôbec neviem čo ti mám kúpiť!" rozhodila som rukami.

„Vieš, že nič nemusíš. Mám teba a Bellu to mi stačí." zavrtel hlavou. 

„Ale ja chcem." usmiala som sa. 

„Tak môžme ísť spolu na nákupy zajtra. Kúpime niečo Belle a možno ti niečo príde vhod pre mňa a ja vlastne tiež nič pre teba nemám ani pre rodičov a vlastne ani pre bratov." poškriabal sa na zátylku a zasmial sa. 

„Vlastne aj ja by som im mala niečo kúpiť nie? Sme rodina. Tvoji bratia sú pre mňa v podstate švagrovia." zasmiala som sa. 

„Alebo im dáme spoločný darček." mykol plecami a usmial sa. 

„Ty vieš vždy všetko vyriešiť." usmiala som sa a venovala mu bozk. 

„Ja vždy." zasmial sa a bozk mi opätoval. 

Ahojte, 

Ja viem znova nebola časť dlhší čas, naozaj ma to mrzí :(. No v škole som mala toho veľa, zápočty, skúšky a ešte som do toho aj ochorela. 

Ak to vôbec ešte niekto čítate, (kto má vôbec so mnou trpezlivosť :D) tak hoďte hviezdičku a komentár či to má ešte vôbec zmysel písať :)

ďakujem vytrvalcom, ktorí stále čakajú :D