HERO || Justin Bieber FanFiction

10. časť

"Tu." prijala som tanier z Justinových rúk a dávala pozor, aby som sa ho nedotkla, ale môj pokus zlyhal, akonáhle sa jeho prsty dotkli tých mojich. Okamžite som odtiahla ruku a on mi venoval úškrn predtým, ako sa vrátil do kuchyne.

Zrútila som sa chrbtom o stenu a tento krát to bol menej chladný pocit. Nenávidela som všetko, čo sa stalo v priebehu niekoľkých hodín. Nevedela som, že by mi Justin ukázal mäkkú stránku a to nebolo niečo, čo som očakávala. Mala som pocit akoby to bolo trochu kruté. Niekedy bol láskavý a starostlivý. Niečo sa v ňom v túto dobu zmenilo.

"Jedz." jeho chrapľavý hlas ma vyviedol z mojich myšlienok. Pozrela som sa na jeho týčiacu sa postavu, ktorá na mňa vrhala tieň. Jeho oči boli čierne a tušila som, že to nebolo žiadne osvetlenie. Z nejakého dôvodu bol naštvaný.

"Ja-ja nemám hlad." zamrmlala som.

"Do čerta, Alice, len, kurva, jedz!" vykríkol, čo ma donútilo poskočiť. Všimla som si jeho zúrivý pohľad, keď zaťal zuby. Plamene z jeho očí pomaly ustupovali, až nakoniec úplne zhasli. "Jedz." zopakoval a rázne vošiel do svojej spálne.

Pozerala som sa za ním, keď za sebou buchnutím zavrel dvere a steny zarachotali. Obmotala som si ruky okolo kolien a ťahala ich blízko ku mojej hrudi. Cítila som silné lámanie mojej mysle, ako čas plynul. Bola som tu len jeden deň a všetko je zlé. S Justinom sa cítim v bezpečí a pripomína mi môjho brata, ale on nie je Elijah.

Znovu som sa strhla, keď som počula cez stenu nahnevane kričať Justina. Nebola som si istá, či je nahnevaný na seba alebo na telefón, ktorý ma vydesil. Pozrela som sa hore a zrazu sa v mojej mysli začal tvoriť nápad. Justin strácal kontrolu vo svojej spálni a na mne neboli žiadne oči, dokonca ani uši. Dvere boli len na druhej strane miestnosti.

Bolo by dosť ťažké, že by som musela odtlačiť veľkú hmotnosť, ale ja som premýšľala, či by som mohla utiecť. Potrebujem čas len nato, aby som zavolala taxík... alebo ešte lepšie, Shaneho.

Pozrela som sa späť ku dverám, kde sa Justinov krik odrážal ešte stále od stien.

Trvalo mi len chvíľu prejsť po špičkách cez izbu. Pozrela som sa znovu nervózne na zámku u dverí. Zdalo sa to byť v tomto okamihu moc hlučné a ja som sa mykla od ostrého zvuku z Justinovej spálne. Na nič som nečakala.

Musím to urobiť.

Zatiahla som za rukoväť, aby sa dvere pomaly otvorili a odhalili druhé dvere o niekoľko schodov nižšie. So zadržaným dychom som prekročila hranu dverí. Dvere som pridržiavala, aby som neoznámila menším rachotom Justinovi, že som na úteku. Postupne som ich zavrela, až sa s menším šuchnutím zavreli.

Pripadala som si, akoby moje nohy nechceli behať, ale zvládla som to. Rozbehla som sa dolu schodmi, keď som dosiahla na druhé dvere. Zaťahala som za rukoväť a začala fňukať, keď som zistila, že sú zamknuté.

Práve mám najhoršie šťastie.

Ale potom som si všimla nápisu: Zatlačte, neťahajte

Mala som pocit, akoby som bežala po sypkom piesku, keď som sa ponáhľala dolu uličkou. Pozrela som sa späť ku dverám do Justinovho domu s tým, že boli dvere dokorán. Napadlo mi, či môj nedostatok zakrývania dôkazov je hlúpy alebo nie, ale nemala som moc času na premýšľanie, keď som sa blížila k tomu, čo vyzeralo ako civilizácia.

Všimla som si, že väčšina obchodov bolo zavretých, čo znamenalo menšiu šancu naraziť do akejkoľvek nežiadúcej osoby. Začala som spomaľovať kroky a snažila sa pochytiť dych, keď som náhle počula vedľa seba zvuk motora. Takmer som vyskočila, keď som sa pozrela na čierny Range Rover. Justin sa ku mne cez okienko naklonil a nadvihol obočie.