HERO || Justin Bieber FanFiction

11. časť

"Vyzeráš znepokojene." pozrela som sa na Shaneho, ako si pokúša jednou rukou upraviť vankúš za chrbtom. Takmer som sa zasmiala, keď v koncentrácii vystrčil jazyk na okraj úst.

"Som v poriadku," uistila som ho a položila mu ruku na predlaktie. "Vážne."

Shane mi venoval ostýchavý, trochu sympatický úsmev, pred trhnutím sa pre diaľkový ovládač od televízie a začal prepínať kanály. Nakoniec sa zastavil na jednej repríze Priateľov, ale vedela som, že sa o to vôbec nezaujíma. Snažila som sa držať svoju pozornosť na postavách na obrazovke, ale bolo to ťažké, pretože sa Shane pozeral na moju tvár.

Venovala som mu svoju pozornosť. "Si v poriadku, Shane?"

"Oh, som v poriadku," uistil ma. "A ty si, Al? Bojím sa o teba."

Zamračila som sa. "Prečo?"

"Správaš sa v posledných dňoch... divne." pripustil a čakal na moju reakciu.

"Som v poriadku." tón môjho hlasu bol v rozpore s mojimi slovami. Práve prišla emočná blokáda, ktorá mi kazila správať sa ako normálny človek. Namiesto toho som sa správala akoby som bola z kameňa.

Shane sa zamračil. "Chcem ti pomôcť, Al... ja proste len neviem ako." odmlčal sa a pozeral sa na mňa smutne.

"Nechcem o tom hovoriť," náhle som vyskočila zo svojho sedadla a kráčala mimo dosahu Shaneho. Posadil sa a pozoroval ma, keď som sa zjavila vo dverách. Odmlčala som sa a potom sa na neho pozrela. "Prepáč."

Zavrtel hlavou. "Nemusíš. Len chcem, aby si bola v poriadku."

"Ja... jedného dňa budem." zašepkala som.

Malý vzdych opustil moje ústa. Priamo nado mnou bol vysoký strop Justinovej obývačky a po mojej pravici bol konferenčný stolík a televízia. Svetlo prúdilo dovnútra cez malé obdĺžnikové okná v hornej časti stien. Zdalo sa, že je to tak ďaleko. Bola som podivne ostražitá za to, že mi tento sen prišiel ako skutočnosť.

Možno, že to bolo preto, že to pretrvalo v mojej pamäti.

Nenávidela som ten deň - deň, kedy som si uvedomila, ako veľmi som zlomená. Všetky duševné, fyzické a emocionálne jazvy sa stali na mne výrazné. Bolo to akoby som práve prvýkrát otvorila oči a videla všetku skazu tohto sveta. Neuvedomila som si, že plačem, až pokiaľ som necítila niekoľko sĺz, ktoré sa kotúľali po mojej tvári a dopadali na moju hruď. Pozrela som sa dolu a uvidela tričko Pink Floyd, ktoré bolo ešte stále z neznámeho dôvodu na mojom tele.

Prevalila som sa na druhú stranu a pritiahla si kolená k hrudi, keď so sa pokúšala utíšiť svoje vzlyky, ale keď som si uvedomila, že je to k ničomu, nechala som ich voľne prúdiť. Premýšľala som, prečo ma Justin dal na gauč, keď som bola predtým na jeho posteli. Možno že bol na mňa veľmi nahnevaný - tak, že by ma sem naozaj dal.

Vedel, že tu mávam nočné mory.

Podivný nával hnevu, zmiešaný s dôverou, prešiel skrz mňa a s posledným slabým vzlykom som si zotrela slzy a pomaly kráčala do izby Justina. Chcela som kričať, plakať ešte viac - chcela som povedať Justinovi, aby ma nechal ísť domov. Chcela som Shaneho. Chcela som knihu Twilight.

Práve som chcela udrieť päsťou do dverí, keď som za sebou počula hlasné prehltnutie. Pomaly som sa na mieste otočila a uvidela som tam stáť Justina s dvomi táckami jedla. Jeho obočie bolo zdvihnuté. "Ty... si robil raňajky?"

"Áno," prikývol. "Tvoj otec by neocenil, keby som ťa nechal hladovať."

Stuhla som na mieste a prižmúrila na Justina oči.