HERO || Justin Bieber FanFiction

20. časť

Telo som si zabalila do flanelu, ktorý tak nenávidím a na nohy si natiahla obtiahnuté tepláky, ktoré patrili jeho staršej sestre. Justin povedal, že si ich tu omylom nechala pri svojej poslednej návšteve pred pár mesiacmi a on nemal šancu ich nikdy vrátiť. A tiež bolo milé, že mi Justin zbalil tašku. Bola plná základných vecí, verte mi, ktoré mi väčšinou kúpil on.

Našla som krabičku tampónov, ako som sa začervenala a rýchlo ju hodila späť do tašky.

Bola som oblečená a mokré vlasy som mala spletené do strany, ako som sa odvážila ísť dolu medzi všetkých chlapcov, ktorí stáli medzi dverami od obývacej miestnosti. Louis zachytil môj pohľad a venoval mi vrelý úsmev.

"Alice! Práve sme o tebe hovorili!" zvolal skôr ako spravil smiešnu grimasu. Justin prevrátil očami ako ma chytil za ruku a ťahal ku sebe.

"Môžme ísť?"

Zhlboka som sa nadýchla a prikývla, ale niečo vo vnútri mňa kričalo, že to nie je dobrý nápad. Ako môžem vziať Justina, aby navštívil so mnou moju matku, ktorá je šesť stôp pod zemou? Nečakala som, že bude Justin trvať na tom, aby sme išli už dnes. V skutočnosti, nemohla som to plne pochopiť.

Justin mi pomohol nasadnúť do Range Rovera, ako narýchlo prehovoril pár slov ku chlapcom a potom sme sa vybrali späť do Stratfordu. Nebola som si istá ako na to ísť. Vedela som, že akonáhle sme vstúpili do mesta, musela som Justinovi hovoriť pokyny, kam má ísť. Musela som myslieť len na jeden spôsob - ako sa vyhnúť slovám o smrti mojej matky.

To by znamenalo klamstvo. A potom som si spomenula na jeho slová.

Aký má zmysel klamať?

Po kilometri som sa na neho s očakávaním pozrela.

"Odboč doprava." zamrmlala som. Náhle som pocítila chlad a prázdno. Zamračil sa, ale urobil to, čo som mu povedala.

"Kam ideme?" spýtal sa po chvíli.

"Do domu mojej matky," odpovedala som. "Ona... mala by byť doma."

Nemohla som si pomôcť, ale pozrela som sa na cintorín, ktorý stál za rohom môjho starého bytu. To bol jeden z dôvodov, prečo som sa sem odmietla vrátiť - smútok. Dom sa nikdy nepredal. Nebola som si istá, čo sa sním stalo, ale vedela som, že bol opustený a všetok nábytok vo vnútri odumieral.

"Tam." zašepkala som a poukázala na malý domček. Zdalo sa akoby celá ulica odumrela, keď zomrela moja matka. Toto miesto zamrzlo v čase.

Justin zatiahol auto na stranu cesty a trpezlivo čakal, keď som sa pozerala von z okna. Tráva bola suchá, kvety zvädnuté. Všade sa tu nachádzal... vzduch smútku. "Poďme." slabo som povedala.

Justin zostal nemý, ako som ho pomaly viedla ku dverám. Položila som ruku na staré drevo dverí, keď zaškrípalo a potom sa dvere otvorili. Nepozerala som sa na Justina, keď som ho tlačila dovnútra a potom vošla aj ja.

Bolo to tu rovnaké ako predtým, ale farba a život sa stratili preč.

"Alice?"

Pozrela som sa na Justina, aby som videla, že ku mne posúva rámček s obrázkom. Moje zuby sa okamžite dali dohromady ako som sa snažila udržať slzy na uzde, keď som sa pozerala na matkinu tvár.

"Ste si podobné." zamrmlal Justin a bruškom prsta zotrel z fotky prach. Teraz, keď som sa na ňu pozrela, naozaj sme vyzerali veľmi podobne. Rovnaké tmavé vlasy, rovnaké modré oči, rovnaký úsmev. Pocítila som bodnutie v hrudi, ktoré sa zdala ako elektrické, ako som sa pozerala na jedného človeka, ktorý sa ma snažil držať od temnoty tohto sveta... okrem jednej osoby, Justina.