HERO || Justin Bieber FanFiction

19. časť

Prebudila som sa s rukami okolo pása a teplým telom vedľa mňa. Justin vyzeral v spánku veľmi rozkošne, aj keď by som mu to nikdy v skutočnosti nepovedala. Nechcela som ani predpokladať, že by sa vodcovi gangu páčilo pomenovanie rozkošný, aj keď to bola pravda. Bolo zrejmé, že naozaj spí, pretože aj keď som sa pomrvila v jeho objatí, neprebudil sa, ale všimla som si, ako si ma ku sebe ešte viac pritiahol.

Jemne som sa usmiala ako ochranársky bol, dokonca, aj keď spal.

Po niekoľkých dlhých minútach sa mi konečne podarilo vykrútiť z jeho zovretia bez toho, aby som ho prebudila a kráčala som sa dole najesť. Bola to už doba, čo som nejedla.

Našla som v kuchyni Alfreda a jeho zvyčajné chaotické vlasy. Nejako sa mi to ale zdalo trochu módne. Nebolo fér, že mal jeden člen gangu lepšie vlasy ako ja - verte mi.

"Dobre ráno." usmiala som sa na neho, keď som vstúpila do miestnosti. Okamžite som zacítila vôňu slaniny.

"Dobre ráno," odpovedal. "Spala si v poriadku?"

Jeho otázka mala pre mňa dvojaký význam. Spala som a to bez akýchkoľvek nočných môr. Začala som uvažovať, či zmizli úplne, ale nebola som si tým naozaj istá. "Áno," prikývla som. "Ty?"

"Tyler teda nie je môj najobľúbenejší člen," uškrnul sa. Potlačila som smiech. "Rád sa v spánku túli." dodal s úškrnom.

"Ja by som ho nechala spať na podlahe." odpovedala som stroho. Alfredo sa zasmial sa prikývol na súhlas.

Zistila som, že raz Alfredo ašpiroval, aby mohol byť maliarom a teraz má dvadsaťjeden. Ja som mu povedala o svojej práci a o tom, aký hrozný je môj šéf, ale nezdalo sa, že ho to obzvlášť zaujímalo. Bol viac prekvapený tým, že som si užívala písanie a potom prišiel zvrat a všetko sa prerušilo.

"Obaja sme umelci, ak o tom popremýšľam," premýšľal. "Ja maľujem a ty píšeš. Obe sú kreatívne spôsoby, ako vyjadriť sám seba."

"Nikdy som sa však o sebe nevyjadrila skrz písanie," povedala som pomaly. "Píšem o veciach, ktoré sú mi dané."

Alfredo sa na mňa neveriacky pozrel. "Vážne, Alice?" zdvihol obočie. "Nikdy si nenapísala niečo osobné? Ani jednoduchú vetu, ktorá by nejako súvisela s tvojimi emóciami? Som si istý, že si videla moje obrazy v mojej izbe. Každý jeden, bez ohľadu na to, aký je nepekný, má pre mňa zvláštny význam. Nikdy to nebudú len náhodne postriekané farby. Je to niečo hlbšie."

Bola tam jedna vec, ktorú som o sebe napísala. Bola to pravdepodobne najhlbšia vec, ktorú som kedy vôbec napísala, aj keď to boli len dve slová, čisto preto, že to bolo niečo, čo som bola ja. Slová neboli napísané na papieri ceruzkou, ale atramentom na koži. Bolo to jediné tetovanie, ktoré som kryla, a to sa odrážalo od mojej tajnosti.

Nikto nevie, že ho mám.

Dala som si ho spraviť počas toho, ako som trávila čas so Sethom. Bolo to vtedy, keď som sa topila v úplnej hrôze z toho, ako prežívam každý deň a tak som išla a dala si na svoju kožu vytetovať dve slová.

"Alice?" Alfredov hlas ma vytiahol z mojich myšlienok, ale oči som držala dolu - neistá, či by som mu mala povedať túto vec.

Moja myseľ začala okamžite myslieť na Justina. Bolo to ako keby som bola na neho naladená a premýšľala som, ako ma vždy ovplyvní. Hneval by sa, ak by som sa o to podelila s Alfredom? Napriek tomu, že som Alfredovi neverila viac ako Justinovi, zdalo sa, že má Alfredo mnoho svojich tajomstiev. Nasledovalo ticho a ja som sa rozhodla, že on bude prvý, ktorému to poviem.