HERO || Justin Bieber FanFiction

29. časť

Všetci sme sedeli v aute, ale ja som ku nim necítila takú náklonnosť ako to bolo kedysi. Jediný dôvod, prečo som neotvorila dvere a neušla je ten, že som príliš vyčerpaná psychicky a taktiež fyzicky - to je dôvod, prečo ešte stále ležím v jeho lone. Využil to, aj keď som vedela, že si je vedomý, že nechcem mať s ním nič spoločné.

Jeho ruky sú omotané okolo môjho pása. V aute je úplne ticho a bolo počuť len zvuk pneumatík ako prechádzajú po asfalte, pokiaľ sme nezastavili pred tak známym miestom. Louisov dom vyzerá... pokojne. Všetci chlapci opustili auto, až na neho. Presťahovala som sa z jeho tela a posunula sa na zadné sedadlo, pripravená otvoriť dvere.

Chcela som sa dostať z priestoru, v ktorom sa nachádza on, ale jeho ruky sa omotali okolo môjho zápästia.

"Pusť ma." povedala som ticho.

"Nie, kým mi nepovieš, čo sa stalo." odpovedal Justin.

"Bol si tam. Videl si." zamrmlala som, pretože som nebola pripravená o tom hovoriť.

"Predtým, Alice," štipol. "Prečo ťa udrel? Čo sa deje?"

Zhlboka som sa nadýchla a prinútila svoje oči, aby sa na neho pozreli. Jeho pohľad bol zúfalý. "Stratil si právo poznať tieto veci, keď si ma zradil." povedala som upäto. Justin ma okamžite pustil, takže som bola schopná otvoriť dvere a opustiť auto, v ktorom sa nachádza. Momentálne som na roztrhanie. Mám dve možnosti - ísť do domu alebo sa rozbehnúť preč.

Mám pocit, akoby boli moje vnútornosti v ohni, keď som v prítomnosti chlapcov. Stále sa jednoducho nemôžem zmieriť s tým, že ma podviedli. Ale... je to zvláštne. Necítim nutkanie plakať alebo kričať. Moje telo sa znecitlivelo...

Bolo to akoby som bola odrezaná od všetkých mojich emócii. Cez moje šťastie, ak by som sa rozhodla odísť, vedela som, že by ma Justin ľahko dohnal a nemôžem si predstaviť, že budem naďalej sním, sama. Pomaly som kráčala po chodníku a otvorila predné dvere. Stretla som štyroch prekvapených chlapcov, ktorí si obzerali môj vzhľad.

Ignorovala som ich šokované tváre a zamierila som ku schodom. Chcela som použiť jeho spálňu, aj keď viem, že je to pre mňa nebezpečné. Ale naozaj si to teraz neuvedomujem úplne. "Alice?" zastavila som sa na prvom schode.

Otočila som na neho hlavu. "Nikdy by ti neublížil," povedal Louis. "Nikto z nás."

Prešla som ku nemu rýchlejšie ako som si myslela. Stála som pred ním na špičkách a naše hlavy boli takmer na rovnakej úrovni. "Neopovažuj sa hovoriť, že by mi nikto z vás neublížil," odsekla som. "Je to to najhoršie klamstvo, aké som kedy počula. Myslíš si, že ti uverím, keď ste mi klamali celú tú prekliatu dobu, hm?!" zvreskla som.

Sotva som zachytila jeho ohromený výraz, ako som sa otočila na päte a zamierila po schodoch hore. Uistila som sa, že som za sebou naozaj zamkla, než som sa hodila do postele. A nebola som schopná, aby ma moje vyčerpávajúce a nahnevané myšlienky uspali, pretože páchla celá izba po ňom...

•••

Nemala som v pláne ísť dole. Nie, pokiaľ som nemala hlad. Nejedla som dva dni a tak mám pocit, že by som teraz zjedla celú kravu. Nechcela som ich vidieť. Nechcela som vidieť ich výrazy na tvárach. Nechcela som počuť ich hlasy.

Zároveň som vedela, že nemôžem potlačiť vidieť ich. Neviem, čo budú robiť, ak ma uvidia. Budú ma tlačiť ku odpovediam? Vysvetlia mi odpovede na otázky, ktoré sa mi víria v hlave? Nechajú ma ísť, aby mohli pracovať ďalej?

Nechcela som sa obťažovať s osviežením, než som zišla dole.

Všetci sedeli okolo masívneho stolu, keď som sa dostala dole. Rozpačito som sa zastavila vo dverách, keď som si všimla medzeru medzi Justinom a Alfredom, kde som sedela kedysi ja. Všetci vzhliadli, aj keď nikto nepovedal ani slovo. Čakali na mňa, čo urobím. "Mám hlad." priznala som.