HERO || Justin Bieber FanFiction

26. časť

Slnko zapadalo za kopce a odlievalo oranžové svetlo, ktoré dopadalo na náš stan. Mohol to byť romanticky pohľad, ale ja som zameraná na osamelosť, ktorá preteká skrz mňa. Justin odišiel asi pred dvoma hodina so  slovami"idem nazbierať drevo a popremýšľať". Nečakala som, že bude tak dlho preč a keď tak nad tým uvažujem, je to prvýkrát, čo som za niekoľko týždňov tak dlho sama.

Nemohla som uveriť, že som urobila prvý krok ku miestu, kde zmizol Justin. Nemala by som to robiť, pretože nechcem vedieť jeho reakciu, ale jediné, čo teraz chcem je, aby som sa cítila v bezpečí. Pre niektorých by nedávalo zmysel, prečo by som s ním chcela byť, ale Justin nie je len tak niekto. Bolo zvláštne ako rýchlo mi niekto prirástol k srdcu za tak krátky čas. Poznám ho dva týždne. Možno tri? Nie som si istá. Ale viem, že sa bez neho stal pre mňa čas nezmyselný.

Justin sa stal moje bezpečné miesto. Nezáležalo na tom, kde som bola, tak dlho, ako som bola pri ňom, som sa cítila v bezpečí. Nepopieram, že túžim byť u neho bližšie, ale teraz to nie je správne. Čo keď necíti to isté, čo ja?

Nebolo pochýb o tom, že Justin ku mne cíti aspoň niečo, ale na akej úrovni presne? Vždy ma chránil pred všetkým a všetkými, a vykúzlil niektoré emócie prostredníctvom bozkov, ale ako to vlastne naozaj je?

Myslím, že to bol ďalší dôvod, prečo som ho napadla v stane. Chcela som to preto, aby potom nebolo neskoro.

Rýchlo som sa pohla z miesta. Vyrazila som smerom ku jazeru a keď som ho nemohla vidieť odtiaľto, myslela som si, že bude nejaká šanca, že bude niekde nablízku. Práve, keď som už skoro kráčala dolu kopcom, zvláštny zvuk bzučania ma zastavil. Otočila som hlavu a našla Justinov telefón na stoličke, na ktorej sedel predtým ako odišiel.

Môj žalúdok poklesol. Obzrela som sa okolo a nikoho som nenašla, tak som sa ku nemu pomaly blížila. Akonáhle som telefón držala v ruke, vibrovanie prestalo. Trasúcimi rukami som otvorila novú textovú správu.

Od: Neznáme číslo:

Je škoda, že nie sú tvoji kamaráti tak silný, ako si si myslel. Sme na ceste.

Neviem ako dlho som tam stála a pozerala sa na obrazovku. Moje telo sa začalo celé triasť a telefón mi prekĺzol pomedzi prsty. Nikdy som nebola tak rýchly bežec, ale našťastie, bežala som z kopca. Zdalo sa, že mi to pomáhalo. Bola som schopná dostať sa na pol cestu k jazeru, ale bolesť v nohách mi v tom zabraňovala, ale prinútila som sa pokračovať v pohybe.

Justin stál pred jazerom a ruky mal skrížené na hrudi. Jeho postoj bol pokojný, akoby si vychutnával pohľad na západ slnka. Práve som sa chystala zničiť jeho krásnu chvíľu. "Justin!" zakričala som. Okamžite sa otočil, oči vytreštené, keď som ku nemu pribehla. Narazila som do neho a on ma upokojil tým, že ma držal blízko svojho tela.

"Čo sa deje?" jeho hlas bol tichý.

"P-prichádzajú, Justin," prinútila som sa povedať roztraseným hlasom. "Chcela som ti to povedať-" otupene som pokrútila hlavou. Vedela som, že sa mu to nebude páčiť.

"Kto? Alice, upokoj sa," položil si ruku na moje rameno a pozrel sa na mňa. "Povedz mi, čo sa deje."

A tak som aj urobila. Vysvetlila som mu textovú správu, ktorú som našla včera a ako som ju zmazala, a potom ďalšiu, ktorá mu prišla pred chvíľou. Nebola som si istá, načo bol Justinov hnev zameraný, ale vedela som, že je od zlosti bez seba. Jeho oči vyzerali ako uhlie, pery mal v tenkej linke a mal zaťaté päste.

"Do pekla." bolo prvé, čo vyšlo z jeho pier, než chytil moje zápästie a ťahal ma späť ku stanu. Jeho pohyby boli tvrdé a trhavé, keď som si to uvedomila. Je naozaj naštvaný.