HERO || Justin Bieber FanFiction

15. časť

Sedela som na bledej pohovke s kolenami pri hrudi a hrnčekom horúceho čaju medzi studenými dlaňami. Po tom, čo som sa prakticky rozplynula v Louisovom náručí a on ma konečne upokojil (po dobrých dvadsiatich minútach), posadil ma na pohovku a v podstate dokopal Justina do kuchyne, aby mi spravil nejaký čaj.

Nevidela som Justina od chvíle, kedy odišiel preč, čo bolo asi pred hodinou. Mala som nutkanie postaviť sa z môjho miesta. Bola som nahnevaná a smutná. Bola som naštvaná sama na seba. Som hlúpa. Bola som vyčerpaná rovnako, ako som tvrdohlavo držala oči otvorené. "Alice." pozrela som sa a videla Justina vo dverách.

Jeho oči boli tmavé a mohla som povedať aj z diaľky, že v nich nebola žiadna štipka prirodzenej farby. Napadlo mi, či je nahnevaný na mňa. Neodpovedala som, len som sa na neho pozerala. "Si v poriadku?" jeho hlas bol monotónny.

"Nie." odpovedala som popravde.

Prvé skutočné emócie preleteli cez jeho tvár a vyzeral zmätene. Očividne nečakal takúto odpoveď. "Nie?"

"Aký ma zmysel klamať?" zopakovala som jeho predchádzajúce slová. Kútiky jeho úst sa pokúsili o akýsi úsmev, ale jeho oči boli príliš tmavé, aby mi naozaj potvrdil, že ho to pobavilo.

"Žiadny," odpovedal. "Klamstvá prinesú bolesť... nechcem, aby ťa to bolelo."

Moje zuby sa okamžite zaťali a nemohla som si pomôcť, ale niečo potriasla mojou hlavou, keď som sa pozrela dolu - na víriaci sa čaj v šálke medzi prstami. "Nemá." zopakoval a tak uchmatol moju pozornosť.

"Chcem sa vrátiť domov." chcela som byť práve bez Justina, ale on je príliš tvrdohlavý a ja som si nebola istá, ako urobiť to, aby už necítil povinnosť chrániť ma - ako to povedal predtým Louisovi.

"Už sme o tom hovorili-"

"Nie," prerušila som ho, ako som položila čaj na konferenčný stolček. "Ty si sa rozhodol, že nemôžem ísť domov. Nikdy sme o tom nehovorili. Chápem, prečo nechceš, aby som sa tam vrátila. Pochopila som to. Ale nie je mi to jedno."

"Vzhľadom k tomu, na čom si pracovala minule..." odpovedal Justin hladko, s odkazom na moju prácu. Ale nie, moja práca. Ani som nemyslela na to, aké budem mať problémy. Ubehlo pár dní čo som sa tam naposledy ukázala a to znamená, že zostávajú už iba dva alebo tri dni, než sa publikuje môj článok. Ale teraz na tom nezáleží. Určite dostanem padáka.

"Bude to iné," ubezpečila som ho. "Justin, ja nechcem. Chcem svoj život späť a spôsob, akým som ho žila... pred tebou."

Jeho oči sa nebezpečne rozhoreli. Vedela som, že moje slová ho udreli niekde tam vo vnútri. Zaťal päste a čeľusť, jeho oči stmavli a ja som vedela, že je od zlosti bez seba. Premýšľala som, aká bude jeho reakcia. Bojím sa toho, čo mi spraví.

"Choď." to bolo jediné slovo, ktoré povedal predtým, ako zašiel do Alfredovej izby. Drsne buchol za sebou dvere a otriasol sa takmer celý dom. Louis sa o niekoľko sekúnd objavil vo dverách a vyzeral, že je zmätený a potom sa zamračil.

"Ja-"

"Všetko som počul," prerušil ma. "Choď, zlato. Môžeš ísť domov."

•••  

Myslela som si, že maznanie pod dekou v mojom obľúbenom pyžame, pozeranie filmu a s knihou Twilight mi spôsobí úsmev a šťastný pocit. Spôsob, akým si odišla, Alice. Dokázala si to!, ale namiesto toho som sa cítila akoby tie slová boli sarkastické. Konečne som sa dostala preč a naštvala jednu osobu, ktorá bola ochotná držať ma v bezpečí.