Sen MMerky

Pomôže nám vzdialenosť ?

Ráno som vstala a stale nad nim rozmýšľala.Prečo naňho nedokážem proste zabudnúť.
Som rozhodnutá dnes poviem rodičom či môžme odísť skôr naspäť na Slovensko.
Všetko mi ho tu len pripomína už ho nechcem ani vidieť.
Na moje prekvapenie rodičia súhlasili pretože mi to chceli dnes navrhnúť tiež kvôli pracovným povinnostiam.
Otvorila som si kufor v strede izby a začala baliť všetky veci a dúfala že si so sebou nezbalim aj spomienky na Marcusa.
Zavrela som kufor a porozhliadla sa okolo seba a snažila sa na všetko zabudnúť.
Kedže Tina už ráno odletela skoršim letom tak som na izbe ostala len sama s rodičmi.
"Ešte si sa nerozlúčila s tými chlapcami a my s našimi priateľmi" čo ty na to ?
Dopovedala mama na mna a ja som nevedela čo jej v ten moment povedať.
Ani som sa nestihla vyjadriť a už sa rodičia objímali s Gunnarsenovcami na odchod.
Ja som sedela na gauči v izbe a ignorovala to.
Nič okolo mna ma v tej chvíli nezaujímalo.
"Ahooj to sa už vážne neuvidíme ?" Bol to Tinus postavila som sa z gauča a objala ho "vyzerá to tak že nie" nevydržala som to a rozplakala sa.
Takéhoto kamarata ako Tinus by si mal proste vážiť každý.
"Poď Melina už ideme ponáhľaj sa" zakričala mama.Rýchlo som si vzala kufor z izby a zatvorila za sebou dvere.
Čakali sme na výťah lebo niekto s nim prave prichádzal na naše poschodie.
Otvorili sa dvere z výťahu a stal tam Marcus.Iba sme si vymenili pohľady plne smútku možno prekvapenia.
Proste taka ta najviac smutná story z romantického filmu.
Čakali sme na letisku na náš let a ja som si v hlave premietala to čo sa mi tu vtedy stalo.
Bola to náhoda alebo to proste osud tak zariadil aby som Marcusa spoznala ?
Neviem jednoznačne musím sa pokúsiť naňho zabudnúť.
Lietadlo vzlietlo a ja som pozorovala z okna výhľad.
"Ahoj Thajsko" povedala som si a pustila som si pesničky do slúchadiel.
Neviem chytilo ma nejake nutkanie proste ešte napísať Marcusovi všetko čo práve teraz cítim a zažívam a pripomenúť mu všetko čo prave stráca.
"odoslať či neodoslať ?" rozhodovala som sa.
Nakoniec som stlačila tlačítko ENTER a už som tomu nevenovala pozornosť.
Zaspala som.
Zobudila som sa na to ako nas letuška víta na Slovensku.
Zamierili sme domov a ja som si konečne mohla znova vybaliť kufor.
Zajtra je ten den začiatok školského roku znovu to všetko učenie.
Možno že už by som mohla ist spať povedala som si pre seba.
Vážne mi to veríte že by som len tak v pokoji išla spať ? Tažko sa to priznáva ale stále som mala v hlave len Marcusa.
Skontrolovala som tu správu čo som mu pisala na Facebook čo som mohla čakať nechal jedine len "videné"
Únava ma zmohla a ja som zaspala.