Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Pomoc...

Nevedela som vtedy, čo je to a-čko alebo naklepaný, ale pochopila som,že je to niečo, čo i keď sám nenávidí, nedokáže tomu odolať. Pomaly som vstala, podišla k nemu a nežne ho pohladila po pleci: "Ja ti pomôžem. Zostanem tu s vami a všetkým vám pomôžem!"- usmiala som sa, hľadajúc opätovaný úsmev v jeho tvári. Ale on sa neusmial. Jeho tvár sa zmraštila od hnevu, jeho oči boli zasa plné nenávisti, bol zlý a nenávidel ma. "Ako nám chceš pomôcť?"- spýtal sa posmešne, ešte stále zadržiavajúc svoj hnev. A zrazu pristúpil ku mne, silno mnou zatriasol, kričiac mi do tváre: "Vypadni, už aj vypadni, lebo potom sa už neovládnem! Ak chceš robiť dobročinnosť, choď do nemocnice a ak potrebuješ pomoc, porozprávaj sa s kamoškou. Tu ti nikto nikdy nepomôže, nikdy, tak ako ty tu nikdy nikomu nepomôžeš. Tak to konečne pochop a vypadni!"- skríkol a ja som sa vtedy prvýkrát vystrašila. Cúvla som akoby som odchádzala, ale ešte raz som sa na neho pozrela a tíško zašepkala: "Nechcem odísť, prosím, pochop. Nechcem sa už nikdy vrátiť tam, kde som bola predtým."- šeptala som s očami upretými na jeho. Doteraz nechápem, prečo som to povedala, prečo som neodišla. Vždy som bola hrdá a hlavne zvyknutá na lásku. Všetci okolo ma milovali, teda, aspoň sa tak tvárili a ja som im verila. A on tam vtedy stál a vyhadzoval ma. A ja som nedokázala odísť.

Zostali sme bez slova hľadieť na seba. Neviem, či aj on videl v mojich očiach to, čo Ičo a či ho to dojalo, nech to bolo už čokoľvek, po chvíli siahol do vrecka a vytiahol tabletku. "Tu máš!"- podal mi to, avšak prv, ako som si ju položila do úst, ešte raz som sa na neho pozrela: "Prečo?" Ale on len mlčky pokrútil hlavou.

V tú noc som s nimi znova zostala. Zjedla som pilule, fajčila som hašiš a cítila som sa ako nikdy predtým. Chalani boli v ten deň v pohode. Sedeli sme spolu na zemi a počúvali hudbu, zabúdajúc na všetko ostatné. Ticho som im rozprávala o sebe a i keď ich to vôbec nezaujímalo, aspoň ma neprerušovali a nechali ma vyrozprávať sa.

Martin s nami nebol. Nevidela som ho od toho okamihu, čo sme sa povadili a keď som sa na neho spýtala ostatných, len mykli plecom, že nevedia. Zo začiatku ma to trochu trápilo, ale potom som zabudla ako vždy a na všetko s drogami.

Zobudila som sa nad ránom. Vôbec neviem, koľko bolo hodín ani prečo som sa vlastne zobudila. Dlho som neotvárala oči, cítila som však, že je niekto blízko mňa a pozoruje ma. Nebála som sa, cítila som sa len veľmi lenivo, ospalo, i keď spánok ma už prešiel. Vlastne ani neviem, ako som sa v tej dobe cítila, bola to zmes bolesti, snahy o zabudnutie a zdrogovaného šťastia. Nakoniec som pomaly otvorila oči, hoc už vopred som tušila kto to bude. Jeho šedé oči boli ešte hlbšie a šialenejšie. Mlčky sme na seba pozerali, keď som si uvedomila, že má zreničky úplne zúžené. Nikdy predtým som nepočula o príznakoch pri užívaní drog, ale vtedy, ani neviem ako, vedela som, že si pichol. Chcela som ho objať, držať ho, aby vedel, že som tu pre neho, ale ani som sa nepohla. Zrazu som vedela aká smiešna a zbytočná som tu pre nich ja, ja s mojím večným ideálom lásky a viery, že všetko bude dobré. Nič nebolo dobré, ani pre mňa ani pre nich nie. Možno vtedy som si prvýkrát uvedomila na akú cestu som sa vydala, pochopila, že všetko je to vážne, kruté a možno i smrteľné. Ibaže som tomu nechcela veriť. Cítila som to, ale všemožne som si začala nahovárať niečo úplne iné. Áno, už v tú noc som si zamkla dvere pravdy a začala žiť v izbe klamlivých výhovoriek a nádejí. Možno by som to nikdy nespravila, keby som tak veľmi neverila v úprimnú lásku a v svet, ktoré ma zradili. Ale vtedy som skrátka potrebovala niečo, niečo čo by bolo silnejšie ako moja láska, ako moja viera, niečo, pri čom by som zabudla veriť, dôverovať, milovať. A aj som to našla.

[681 slov] Hádam ste si užili čítanie tejto časti aj keď bola kratšia ... :) <3 Nezabudnite dať vote ... Bisous 

military_girl /