Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Môj motýlik...

"Teraz to už vie"- povedal Martin, keď sme si sadli do trávy na Brezine. "Ako?"- spýtala som sa nechápavo."Čo?" "Tibor to pochopil, neviem, ale určite jej to povie."- Zadíval sa na mňa a pohladil ma po tvári. "Teraz nám buď budú robiť problémy, potom máš právo ju odháňať alebo budú ľahostajní, vtedy ju môžeš nenávidieť. Ale možno sa pokúsia pomôcť. A potom to skúsime."- Prudko som sa postavila a pozrela na neho. Tušila som, že ešte stále sníva o skončení, ale prečo? Prečo?

Nevidela som ešte vtedy poriadny absťák, mali sme dosť peňazí i keď som nikdy nerozmýšľala odkiaľ, neboli sme agresívni. Poznala som závislosť iba z tej dobrej stránky. Spomenula som si na Martinov trpký úsmev, keď som si veselo spievala: "Drogová závislosť je úžasná"- a tancovala viac v rytme amfetamínu ako v rytme piesne. "Prečo?"- spýtala som sa nahlas. Stiahol ma späť k sebe, smutne sa pousmial a pobozkal ma. "Môj motýlik."

O dva dni nato prišiel Ičo vo veľmi čudnej nálade. Sadol si k nám, vytiahol striekačku a úplne zúrivo si vpálil dávku. Vždy to robil tak pokojne akoby to bol nejaký obrad (vždy si predo mnou pichal skôr ako mal absťák a vždy bol so mnou iba keď mal pri sebe alebo v sebe dávku.) "Chytili Tomáša. Nejaká razia. Bol v base a vedel, že sa odtiaľ tak ľahko nedostane. Pichol si zlatú žilu."- vstal a prešiel do inej izby. Postavila som sa a pozrela na Martina: "Tomáš? Je koniec?"- Mlčky prikývol a otočil sa. Nemohla som tomu uveriť. Tomáš bol parťák, kámoš. Bol to malý veselý chalan, ktorý mi vždy nosil mliečne čokolády. Koľkokrát som sa pri ňom naklepala zatiaľ čo on si pichol? A koľkokrát sme potom ležali vedľa seba a hovorili si ako nádherne nám je, aký krásny svet máme a ako bez neho nechceme už nikdy žiť. A ten Tomáš je teraz mŕtvy? Zabil sa? Ten Tomáš sa predávkoval? "Prečo, Maťo, prečo?"- Bože, ešte aj vtedy som bola taká naivná. Žila som s narkomanmi, sama som bola závislá, ale ich vysoký múr lásky ma ochraňoval a chránil ma pred úplnou realitou. Bola som pre nich zosobnením niečoho, niekoho, čo milovali, aj pri drogách som zostávala nežným dievčaťom a starostlivou priateľkou i keď to znie neuveriteľne. A oni to tak zbožňovali a tak to chceli uchrániť...Otočila som hlavu a pozrela okolo seba. Zrazu som chcela plakať, ale nešlo to. Nenachádzala som v sebe slzy! Pane Bože, čo sa to deje? Obrátila som sa k Martinovi: sadol si a práve si preváral heroín. Jeho tvár bola prázdna, ale v očiach toľko bolesti. Bože, ako si mohol pri svojom živote a pri svojich dávkach zachovať toľko citu??? Bez slova som vstala a vyšla von. Ani som nerozmýšľala, či pôjde za mnou. Teraz som bola sama, úplne sama, nik mi nemohol pomôcť. Bola som to iba ja, samota a bolesť.

Cez Brezinu som zošla do mesta a bezcieľne som sa flákala. Na námestí som stretla známeho. Sedeli sme v krčme a pili. "Čo nové?"- spýtal sa. ".Nič!"- nebolo naozaj nič. Potom sa stalo, kúpila som od neho tripovú známku. Čudné, nedokázala som sa mu zdôveriť, vyrozprávať sa. Jediné, čo som od neho potrebovala, bol ten prekliaty trip. Vrátila som sa na Brezinu a vložila som to pod jazyk.