Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Všetkého dosť...

Ďalšie dni plynuli podobne. Ibaže teraz som aj ja potrebovala herák, viac peňazí. Mama mi stále nechávala tú istú sumu. Začala som predávať svoje veci. Postupne. Začala som kradnúť. Martin o tom ani nevedel. A takisto som si zväčšovala dávky. Toho si však Martin všimol. Bolo neskoré popoludnie, práve sa vrátil domov a našiel ma ležiacu na zemi, so zatvorenými očami a ihlou v žile. Videl ma pichať si už dvakrát predtým, ale čo ho naozaj nahnevalo bola ťažká hašišová vôňa a prázdna škatuľka od liekov. Nahnevane mi vytiahol ihlu zo žily, schytil batoh a odišiel. Bol preč vyše týždňa. Keď som sa prebrala, išla som von, myslela som, že ho nájdem na Brezine alebo niekde v meste. Ale nebol nikde. Vrátila som sa domov, čakala som ho celú noc. Prišiel iba Timo a Kajo. Celý ten týždeň bol pre mňa príšerný. Ani raz som nezišla do mesta, bola som buď doma alebo som sa flákala po Brezine. Dvakrát som tam aj zaspala, zobudila som sa až nad ránom a s nádejou v srdci sa vracala domov. Ale on tam nebol. Myslela som, že sa nahneval kvôli tým liekom, ale naozaj som si nemyslela, že ho to zoberie tak moc. Ani chalani to nechápali, ani oni nemali tušenie, kde by mohol byt. Keď konečne prišiel, bola som sama s Ičom. Zdvihla som oči a pocítila nával radosti, keď som sa stretla s jeho šedým pohľadom. Ale vo chvíli som zaspätkovala. Pritúlila som sa k Ičovi, striekačku som naplnila práve prevareným heroínom a priložila k žile. "Prečo si odišiel?!"- zašepkala som a chcela som si šľahnúť. Ale on rýchlo priskočil, chytil striekačku a odložil ju. Chytil mi tvár do dlaní a prinútil ma pozrieť mu do oči. "Pretože už mám toho všetkého dosť. Ľúbim ťa a ty sa mi ničíš pred očami, zabíjaš sa a ja nemám síl, aby som ti pomohol. Mala si pravdu, som zbabelec, úbohý zbabelec"-. šepkal rýchlo a ja som mu náhlivo položila dlaň na ústa. "Nie, Martin, nie si zbabelec! Prosím ťa, nehovor tak! Ja, my zato nemôžeme. Je to, sú to tie veci, všetko si stratil, ale mňa nestratíš Maťo, budem s tebou!"

A tak sa všetko vrátilo do starých koľaji. Martin mi odpustil, ja som odpustila jemu i keď tu naozaj nebolo nič na odpustenie. Neskôr mi povedal, že bol v Čechách, zarobil veľa peňazí, mal z toho veľkú radosť. "Ako si tie peniaze zarobil?"- spýtala som sa ostro. Rýchlo ma pohladil. "Nepredával som sa!" "Tak ako? Kradol si? Zabil si? Je mi to jedno, len mi to povedz!" Tak veľmi som ho nechcela stratiť. Ale on mi to nepovedal. Bozkával mi tvár a prisahal, že nič zlé neurobil. "Tak prečo mi to nemôžeš povedať?!"- namietala som. Neúspešne. Nič nepovedal, a tak som sa musela uspokojiť s jeho prísahou, ak som nechcela, aby sme sa znova pohádali. O niekoľko dní odišiel znova. Povedal, že ide pracovať. Ako, kde, pre koho som nevedela. Odišiel na tri dni. Nemala som chuť zostať sama, a tak sme sa s chalanmi vybrali do Brna, kde sme mali pár známych. Išli sme stopom a museli sme sa rozdeliť, lebo nás bolo priveľa. A aj tak sme nevyzerali veľmi vábne všetci štyria vychudnutí, bledí, s ľahostajným pohľadom a strapatými vlasmi. Stopovali sme takmer hodinu a napokon mne a Ičovi zastavil červený opel. Otvorilo sa okno a ja som uvidela sympatického muža v stredných rokoch. " Zoberiete nás do Brna, prosím vás?"- spýtala som sa potichu. "Samozrejme, aj ja tam idem. Nech sa páči!"- otvoril dvere, ja som si sadla vedľa neho, Ičo dozadu. "Na návštevu?"- spýtal sa vodič po chvíli. Letmo som na neho pozrela, až vtedy som si všimla, že na mňa uprene hľadí a premeriava si ma od hlavy po päty. "Nie!"- odvetila som ostro. Nedal sa však odbiť a ja, ako z vďaky, musela som odpovedať. "Tak na výlet?" "Také niečo." "A odkiaľ ste?" "Zo Žiliny." Nikdy nehovorím pravdu, vždy si nechávam rezervy myslím, čo sa týka cudzích ľudí. "A čo robíš?" Neznášala som, keď mi niekto tykal. "Som v škole." "A baví ťa to?" Zahryzla som si do jazyka, aby som nebola odporná. "Nie, nebaví."- Pousmial sa. "A tak sa flákaš.". Neodvetila som. "Určite chodíš poza školu, zdrhla si z domu a bývaš so svojím chalanom. A určite ani jeden z vás nemá prachy. A tie sú teraz tak potrebné. No povedz, nepotrebovala by si nejaké peniaze?" Vtedy sa k nemu naklonil Ičo a tým tichým hlasom povedal: "Ona nebude robiť štetku!" Usmiala som sa na neho. Ale vodič pokrútil hlavou. "Nie, nechcem, aby robila štetku. Ale mohla by tancovať v mojom bare. Vieš tancovať?"- Prikývla som. Milovala som tanec. "Si moc pekná, máš tmavé vlasy a veľké oči, si chudá. Keď sa namaľuješ, správne oblečieš, budeš perfektná. No čo, chceš to skúsiť?"Pozrela som na Iča. "Vykašli sa na to, Miša. Martin by s tým nesúhlasil!" To ma nahnevalo. "Martin, Martin... Ktohovie, čo robí on. Prečo by som ja nemohla?! Beriem to!"- obrátila som sa k vodičovi. Usmial sa a podal mi ruku. Slabo som sa ho dotkla. "Pre Boha, aká si ľadová!"- zvolal prekvapene. Odtiahla som ruku. "Ale to nič. Teraz pôjdeš do môjho baru, všetko ti ukážem a vysvetlím." "Chcem ísť sama!"- obrátila som sa na Iča. Sklonil hlavu a mlčal, to mlčanie bolo výčitkou. Ale ja som nemala náladu na sentimentality asi prvýkrát vo svojom živote. Ičo vystúpil na začiatku mesta a ja som išla s Pavlom, tak sa volal, do jeho baru.