Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Ako jeho sestra ...

Táto časť je venovaná suicide_gargi pozrite si jej profil :) Parádne príbehy !

"Si ako moja sestra." Začula som zrazu Martina tíško šepkať. "Bola taká mladá, bolo to ešte decko. Mala jedenásť rokov a milovala tanec. Chodila na tanečný a každý deň mi rozprávala aké úžasné to tam je. Bolo ta také veselé a energické decko, moja malá sestrička. Jediné, čoho sa bála bola naša matka. Pretože už vyše desať rokov pila. Lenka sa jej bála, ale mala ju veľmi rada. Nikdy sa jej však nezdôverovala, nikomu, iba mne. A ja som nikdy na ňu nemal čas, vždy som bol taká sviňa. Mal som čas na baby, kamošov a pre ňu mi veľa času nezostalo. A ona ma vtedy tak strašne potrebovala..." Na chvíľu stíchol a zahľadel sa do diali a nežne, veľmi nežne ma pohladil akoby ja som bola ona. "Raz, prišla domov veľmi neskoro. Bola uplakaná a mala veľké, veľmi veľké oči. Celá sa triasla. Začul som ju na schodoch, kde sa stretla s opitou matkou, ktorá jej jednu vlepila za to, že išla tak neskoro. Počul som ako sa Lenka rozplakala a potom vošla do mojej izby. Plakala, strašne plakala a ja som sa ponáhľal za kamošmi. Rýchlo som ju objal: "Lenka, to nevadí, prestaň plakať, tak si sa zdržala, to sa stáva a vieš aká je matka. Zajtra na to zabudne, no tak!"- tíšil som ju, ale ona len plakala, priam sa zadúšala plačom. Ponáhľal som sa a jej plač ma rozhneval: "Lena, prestaň! Ja musím odísť, chalani ma čakajú, uvidíš, že zajtra si na to ani nespomenieš. Boha, Lena, veď vieš aká je matka, pre takú sprostosť nemôžeš revať! Odtiahol som ju od seba a obliekol si bundu. Už som odchadzal, ale ona ma zadržala: "Maťo, ja, musím sa s tebou porozprávať. Niečo, niečo hrozné sa stalo. Ja..."- a zasa sa rozplakala. A ja idiot som ju posadil na posteľ a tvrdo jej povedal: "Počúvaj, Lena, si fakt ako decko! Ja nemám teraz čas ani náladu počúvať tvoje hlúposti a plač, takže sa upokoj a zajtra sa porozprávame. Čau!"- a odišiel som. Bol som nahnevaný, lebo som išiel neskoro a nemal som pre ňu ani dobrého slovka. Ale ani na druhý deň som na ňu nemal čas. Zbalil som kočku a mal som rande. Hneď zo školy som sa za ňou ponáhľal. Ledva som si Lenku všimol. Ležala vo svojej izbe a pozerala do stropu. "Lenka, ty nemáš dnes tanečnú?"- spýtal som sa v rýchlosti. Chvíľu neodpovedala akoby zbierala sily na pár slov. "Nie, učiteľka je chorá." Hlas sa jej triasol, ale toho som si vtedy nevšimol. Ponáhľal som sa na rande. A tak to išlo celý týždeň. Lenka nešla ani raz na tanečnú a ja som nemal ani raz čas porozprávať sa s ňou. Až v sobotu poobede som si všimol aká je bledá a ako horúčkovite jej svietia oči. Sadol som si k nej: "Lenka, si v poriadku? Vyzeráš chorá, nie je ti nič?"- Pozrel som jej do očí a ona ich rýchlo sklopila. Uvedomil som si, že to robila posledných pár dní stále a že sa prestala aj usmievať. Začal som niečo tušiť. Ale ona pokrútila hlavou, vstala a povedala: "Nie, len som trošku unavená. Ale to prejde."- Zrazu sme si pozreli do očí a ja som sa zľakol. Bolo v nich niečo zúfalé, hrozne zúfalé a bolestné. Vstal som, chytil som ju za ruku a objal ju. Úzkostlivo skríkla, odsotila ma preč a jej oči boli plné strachu, príšerne sa bála. "Lenka, čo sa stalo? Poď sem a poďme sa porozprávať." Chcel som juznova objať, ale ona cúvla a roztriasla sa, pozerajúc na mňa tými očami rozšírenými strachom. "Nie!"- skríkla a rozplakala sa. "Nedotýkaj sa ma, nechaj ma na pokoji! Nič mi nie je, som iba unavená!"- a utiekla do izby, zamykajúc dvere. Keď sme sa pohádali, vždy takto utiekla. Ale teraz som tomu nechápal. Myslel som si, že je na mňa pre niečo nahnevaná a tým som sa upokojil. Iba niečo ma trápilo jej oči. Jej oči boli plné toho zúfalstva a nekonečnej bolesti. A strachu. Tak nešťastné oči som nikdy nevidel. Večer som znova išiel von a zabúdajúc na jej oči, len som jej zavolal "Čau"- a odišiel som. V ten večer som sa perfektne zabával. Vrátil som sa až neskoro ráno a našiel som Lenku mŕtvu. Podrezala si žily. Hľadel som na jej bielu tvár, bledé pery a jej oči mali ten istý výraz ako noc predtým. Vieš, tie oči ma teraz mátajú. Celý jej obraz ma máta: jej chudučká postava skrútená v kaluži krvi akoby sa aj v smrti triasla strachom. Nechala mi list, kde všetkovysvetlila: vtedy, keď prišla neskoro, bola cestou z tanečnej znásilnená. Moja 11- ročná Lenka bola znásilnená nejakým starým perverzným prasaťom. Potrebovala sa vyrozprávať, vyplakať a ja som jej len sprosto vynadal. Nemal som na ňu čas ani vtedy ani potom. A keď som si ten čas našiel, ona už nebola schopná o tom hovoriť. Bála sa a bála sa aj mňa, bála sa akéhokoľvek dotyku. Rozumieš, to ja som ju zabil, svojou nedbalosťou. Neobviňovala ma, napísala, že som bol jediný človek, ktorého naozaj ľúbila a že ma bude vždy ľúbiť. Priala mi šťastie a lásku, to, čo ona nikdy nemala. O rok na to som bol na heroíne. Ale aj keď som našlahaný, stále vidím tie jej oči." Zrazu pozrel do mojich očí a jemne sa ich dotkol: "Mala presne také modré oči ako ty. A mala v nich presne to, čo ty, keď si mi vravela ako veľmi chceš zabudnúť. Ona nemohla zabudnúť. A ani ty nezabudneš...!"- zmäkol a sklonil hlavu. Nevedela som, čo robiť. Jeho príbeh sa ma dotkol, cítila som slzy, kotúľajúce sa mi po lícach. Chcela som niečo povedať, ale nedokázala som. Čo som mu vlastne mohla povedať? Tu nebolo miesta pre žiadne slová. Pomaly som natiahla ruku a bojazlivo som sa dotkla jeho vlasov. Zdvihol hlavu a zahľadel sa na moje slzy. A potom ma zrazu objal, nežne a mocne zároveň, akoby sa ma chcel držať, akoby chcel mať niekoho, o koho sa mohol oprieť. Bol sám, tak strašne sám, iba on, droga a zúfalé oči jeho mŕtvej sestry.

Aj ja som ho objímala a potom som ho pobozkala. Nikdy v živote som nikoho nepobozkala prvá, ani len Riša nie, ale teraz som to spravila ako najprirodzenejšiu vec na svete. Jeho pery boli horké, bozkával ma divo, nástojčivo, až bolestne, priam som cítila ako sa snaží načerpať odo mňa silu. Vtedy som ju ešte mala. A bez toho, aby som si to uvedomila, začala som mu tú silu dávať. Jemu a droge. A nielen silu. Začala som dávať i svoje ja, svoj vnútorný svet plný vzdušných snov a smiešnych zásad. Spadla som do priepasti, ktorá ma svojou krásou neuveriteľne priťahovala, ale z ktorej som sa už nikdy nemohla dostať.

Tak ako sa vám páčila táto časť ? :) Môžete napísať do komentáru <3 Nezabudnite dať VOTE :)

military_girl/