Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Nespravodlivá...

Odvtedy som LSD nechcela ani vidieť. Pár dní som strávila v posteli, stále som sa bála. Strach však postupne mizol a vďaka Rohypnolu som zabúdala na svoj nepríjemný zážitok.

Raz, boli sme práve v meste, celá naša vydarená rodina, sedeli sme na námestí a veselo sa bavili. Mali sme dosť dávok, dokonca aj zásoby, i keď si vôbec nepamätám, ako sme k nim prišli. Chalani sa o niečom bavili, keď zrazu zmĺkli. Pozrela som na nich a zbadala príčinu: stála tam moja mama. "Miška, ahoj."- Povedala potichu. Tibor stál vedľa nej a držal ju za ruku. Tiež ma pozdravil, dokonca aj chalanov. Nik neodzdravil. "Miška, viem, že máš problémy, Tibor mi to vysvetlil. Chceme ti pomôcť. Vieme, že si na.."- stíchla. Bála sa to vysloviť. A to ma znova nahnevalo. Nenávistne som na ňu pozrela: "Čo vieš?"- odsekla som tvrdo. Sklonila hlavu. "Pozri na seba, bojíš sa to čo len vysloviť. Ako mi ty chceš pomôcť?! Neunúvaj sa, nekaz si svoju reputáciu. Vypadni!"- a odvrátila som hlavu. Cítila som však úzkosť, nechcela som, aby vypadla. Neverila som jej však, bála som sa, že ma zraní. A tak som ju radšej zraňovala ja. Tibor to ale pochopil. On a Martin. Martin si tým prešiel sám. Objímal ma, akoby chránil, veľmi dúfal, že mi mama pomôže. Vedel, že by mi mohla pomôcť a že teraz, keď sa už raz vrátila, jej odchod ma bude bolieť dvojnásobne. Tibor podišiel k nám, tiež vedel o čo ide. Jeho synovec bol narkoman. Mal moju mamu naozaj rád a aj mne chcel pomôcť. "Miša, si k svojej mame nespravodlivá. Chce ti pomôcť a ja tiež. Ale najskôr musíš chcieť ty sama"- povedal pokojným, vyrovnaným hlasom. "Ako nám chcete pomôcť?"-spýtal sa Martin. Matka sa strhla. "Ty sa do toho nepleť! Už aj vypadni od mojej dcéry, nechaj ju na pokoji. Určite si ju ty do toho zatiahol, ona sama by to nikdy nespravila, ty feťák!"- vysypala odporne. Bola vtedy ešte len na začiatku, nevedela, čo hovoriť a čo nie. Chcela mi pomôcť, ale nevedela ako. A ja sama som vtedy bola tak citlivá. Teraz zaútočila na moje najcitlivejšie miesto, povedala to najhoršie, čo mohla. Prudko som vstala a postavila sa jej tvárou v tvár: "Nenávidím ťa! A myslím to vážne! Vraj pomoc! Klamárka! Ak by si mi chcela pomôcť, nikdy by si nepovedala niečo takto ohavné. Nechápeš, nič nechápeš! Už nikdy za mnou nechoď! Radšej zostanem žiť takto ako tebe sa štíti, všetko je lepšie ako žiť s tebou. Si len prázdny sebec!"- Chytila som Martina za ruku a odišli sme. Mama sa zasa rozplakala a bezradne pozrela na chalanov. Mlčky na ňu hľadeli a ich pohľady akoby hovorili: "Vy ste ju odvrhli, keď vás najviac potrebovala. A teraz odvrhujete ľudí, ktorých má rada. Smiešne!"- Vstali a pridali sa k nám. A moja mam videla ako sa jej sladké kačiatko stráca medzi vychudnutými chalanmi, ktorých ona považovala za spodinu spoločnosti, ale medzi ktorými som si ja našla domov a rodinu. Cítila, že ma stráca a nechcela to. Večer som ju znova stretla v meste, ale chladne som ju ignorovala. V ten večer sa však stalo niečo, čo ma prinútilo hľadať pomoc.

Boli sme doma, všetci piati, v poslednej dobe sme bývali spolu veľmi často bol v tom Tomáš. Sedeli sme, fajčili hašiš a počúvali hudbu. V tom niekto zabúchal na dvere. Bolo to nezvyčajné, nemávali sme návštevy, Martinov byt bol nad Brezinou, v starom dome na okraji mesta. Málokto vedel, kde bývame. Buchot sa zväčšoval a silnel. "Martin, vieme, že si tam, otvor! To sme my, Palo a Noro. Potrebujeme si pichnúť, počuješ!- Pozrela som na Martina. "To sú kámoši z Brna. Nechápem ako si na mňa spomenuli. Boha!"- vstal a otvoril. Ešte som nevidela také trosky ako boli tí dvaja. Dotackali sa dnu a spadli. Chytala ich triaška a hneď nato sa potili. Boli bledí, zvíjali, neboli schopní rozprávať iba nesúvislo opakovali: "Potrebujem dávku! Hneď!" Martin im doniesol striekačky, násilne ich vytrhli, boli by schopní vraždiť pre tie striekačky. Rýchlo si vyhrnuli rukáv a ja som sa s odporom odvrátila: jeden mal úplne dopichané ruky, začínali sa mu tvoriť abscesy, druhému začala ľavá ruka hnisať. Trosky, za živa umierajúce trosky. Bože, keby som vedela, že aj ja tak dopadnem. Spadli na zem, so zatvorenými očami a striekačkou v žile. ".Bože!"- vydýchla som. Takže takto to naozaj vypadá, takto a horšie. Inštinktívne som zdrapila Martina. "Maťo, musíš s tým prestať! Všetci s tým musíme prestať! Koniec! Začneme odznova. Všetko musíme vyhodiť, hneď teraz!"- Rýchlo som sa postavila a začala behať po byte, hľadajúc všetko, čo sme mali. Bola tam toho spústa. Chytila som do rúk niekoľko škatuliek liekov a skladačku s heroínom. Chcela som to zahodiť, zničiť. Ale iba som zdvihla ruku a bezvládne ju nechala klesnúť späť. Nedokázala som to, skrátka som nedokázala zahodiť to, čo bolo základom môjho života. Chalani ma mlčky sledovali. Koľkokrát to chceli spraviť oni sami a skončili presne ako ja?! Klesla som na zem, Ičo ma objal a mlčky sme tak spolu sedeli. "Miša, choď za matkou!"- povedal zrazu. Nahnevane som na neho pozrela. "Nie!"- zvolala som ostro. Sklonil hlavu. Očami som behala dookola a v hlave sa mi rojili zmätené myšlienky, vrážali jedna do druhej. Zavrela som oči, ale bolo ich ešte viac. "Kašli na to, Miša, skonči s tým. Najskôr ty a potom ostatní!"- hovorila som si v duchu a vtedy sa znova začala objavovať tá priepasť. Čierna, bezodná a lepkavá strácala som tam akýkoľvek zmysel, nádej, vôľu žiť. Dokonca som v nej strácala aj Martina. Bez slova som vstala a chytila krabičku liekov. Rýchlo som si ich nasypala do úst, tápavo som siahla po fľaši brandy a všetko som to zaliala. Znova som sa zviezla na zem a o chvíľu som pocítila známe teplo. "Nechcem skončiť! Nemám nič okrem tohto a ich. Skurvený život!"