Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Daj mi niečo...

Chvíľu som nechápavo sedela, snažiac sa absorbovať, čo mi práve povedal. Bolo to ťažké, lebo stále sa mi v hlave premietali úlomky z tripu. Zrazu som sa spamätala a rýchlo vybehla von. Bežala som na Brezinu, vedela som, že tam mal svoj kútik, miesto. Našla som ho s ihlou pri žile a podľa obsahu striekačky som vedela, že táto dávka by bola posledná. "Maťo, nie!"- skríkla som a hodila sa k nemu. Silno som ho objala, nešikovne som mu vzala striekačku a položila ju ďaleko od neho (bolo to pre mňa niečo posvätné a tak som to nedokázala ani odhodiť len som ju opatrne odložila). Nebránil sa, bez pohybu sedel na zemi a pozeral do diali. "Maťo, odpusť mi. Ja to už nikdy nespravím, nikdy. Milujem ťa, prosím, neopúšťaj ma, Maťo..." Slzy a tá ľudská sebeckosť. Len tu zostať, pri mne, trp, len ma neopúšťaj, lebo ja trpieť nechcem...a to nazývame láskou! Bez slova ma objal a konečne mi pozrel do očí. Boli plné sĺz, plakal, plakal nad svojím životom, nad svojou sestrou, ľuďmi, ktorých stratil a nadomnou dievčaťom, ktoré ho milovalo a ktoré prehralo svoj život tak ako on. "Nikdy si mi nepovedala, že ma miluješ."- zašeptal a priložil si pery na moje trasúce sa ústa. Aj ja som plakala, ale v hĺbke očí bola tá láska, musel ju vidieť a aj ju videl. "Miška, prestaneme s drogami. Už nikdy viac! Budeme čistí! Zabudneme na všetko, budeme spolu a budeme sa milovať. A budeme čistí!"- začal rozprávať, rýchlo a trhavo. Jeho ruky ma zovreli silnejšie, hľadal silu, potreboval moju silu. Ale tú som ja už nemala. Dala som mu všetko, tú poslednú a teraz som nemala ani pre seba ani pre neho. Vedel to, ale nechcel to vzdať. "Áno, skončíme s tým. Koniec zháňaniu, strachu z absťáku. Začneme od znova, spolu, pôjdeme do školy, budeme mať malý domček, len ty a ja a.". A potom.... Vedel to lepšie ako ja. Len on a ja a ... žiadny kamaráti, lebo všetci boli narkomani. Škola a ... a potom čo. život bez zmyslu, bez cieľov a plánov...

Chcela som mu pomôcť, jemu aj sebe, možno keby to povedal inokedy, ale nie po mojom mystickom výlete. Mlčala som a moje ticho zabíjalo jeho nádeje. Ale ak by som otvorila ústa a prehovorila, zabila by som jeho samého. Zrazu ma otočil, položil na trávu a ľahol si na mňa. "Budeme sa milovať, zabudneme na to!"- zvolal. Sex! On bol priveľmi filozof a môj svet priduchovne založený, aby nás sex mohol zachrániť. Milovali sme sa ale nie kvôli sexu. Bol to akt zblíženia, zjednotenia, dôkazu lásky. Tak ako farebné lieky a silne voňajúce jointy... Rozmýšľam, či by sme sa milovali aj bez toho. Keby som ho stretla čistá a on by bol normálny chalan. Možno áno, kto vie...Teraz sme však boli v tom už prihlboko. Pozrel mi do očí a zahľadel sa do rozšírených zreničiek. Unavene si položil hlavu na moju hruď, stále ma objímal, ale nie tak silno. Pochopil. A ja tiež. Ležali sme tam v objatí, tíško sme plakali a snažili sa nerozmýšľať, čo bude ďalej.

Neviem, koľko sme tam ležali, keď som pocítila,že sa začína triasť. Objala som ho silnejšie, myslela som, že mu je zima. Ale on sa začal triasť viac. Posadil sa a začal hľadať striekačku. Bol bledý, oči sa mu leskli. "Kde je tá striekačka?"- spýtal sa ostro. Rýchlo som vstala a priniesla som ju. Vytrhol mi ju z ruky a priložil k žile. Pozrel na mňa a privrel oči. Vytrhla som mu tú striekačku z ruky a vystrekla pár mililitrov jedovatej tekutiny. Riskovala som, že ma za to zmláti, ale radšej to ako jeho smrť. Znova som skontrolovala objem striekačky, teraz to bolo bezpečné.. Vrátila som mu ju späť a on si ju zasa priložil k žile. Neomylne si pichol (ešte stále bol toho schopný), vytiahol trochu krvi, ktorá sa zmiešala s obsahom striekačky a potom si to všetko pichol späť. Sedela som pri ňom, pozorovala ho a myslela som si: "Bože, Miša, toto je chalan, ktorého ľúbiš. A hľa, on tu sedí, pred tebou, ničí sa ty to pokojne sleduješ!" Otvorila som ústa a...videla zmenu jeho tváre: slasť, pokoj a šťastie sa ho zmocnilo takmer v momente. Zničene som zavrela oči a vtedy mi prišlo zle. Dostala som závrat, zrazu mi bola zima, cítila som sa slabá, vyčerpaná. A potom, všetko bolo zrazu nudné, nezaujímavé. Mala som prvý absťák.

"Daj mi niečo, rýchlo!"- zašepkala som. Tentokrát to neboli spomienky, snaha zbaviť sa ich, zabudnúť. Bol to absťák. Bolo to akoby ma niekto hodil do šedej priepasti, všetko bolo lepkavo čierne, nebolo tam žiadne svetlo. A do toho tá slabosť, únava, úzkosť. "Nemám tu nič, iba herák. Poď, pôjdeme domov, tam si niečo dáš." Povedal a snažil sa postaviť ma. Ale ja som nemohla. "Nedokážem to, som slabá. Niečo chcem, daj mi niečo, prosím, potrebujem." Trepala som nesúvislo. "Nemám nič, Miška, poď, pôjdeme domov." "Máš heroín, daj mi ten! Si len hnusný sebec, je ti úplne jedno ako mi je, jednoducho mi nechceš dať svoj herák. Ako mi to môžeš robiť?!"- Martin by pre mňa spravil všetko a ja som to vedela. Ale...mali sme už niekedy absťák? Neexistuje nič, len šialená túžba, potreba toho, na čom ste. A on to vedel. Vytiahol malý papier, nasypal naň biely prášok, pomohol mi posadiť sa a podal mi malú dutú rúrku. "Šnupni, je to heroín, môže ti byť zle." Chvíľa ničoho. A potom som sa usmiala. Zrazu mi bolo úžasne. Triaška prešla, priepasť zmizla, okolie malo farby a svet bol nádherný. Objala som Martina a pobozkala ho, neuvedomujúc si, čo vravím: "Ľúbim ťa a ľúbim toto!"

Nasledujúce dni som strávila v Martinovom náručí a hašišovom pare. Martin ma neopúšťal ani na chvíľu, bol stále pri mne. Naľakali ho moje posledné slová, nechcel, aby som prešla na to posledné, aby som podľahla najtvrdšej droge, od ktorej už neexistuje cesta späť. Stále veril, že takto ešte vždy môžeme prestať. "Aj keby mala ten najnechutnejší absťák, neopovážte sa jej to dať! Je to moje dievčatko a ja viem, aká je. Toľkí ju zranili, ublížili jej, je taká krehká. Háčko by ju zabilo. A ona nesmie zomrieť skôr ako ja!"- Tak veľmi sa bál, nedokázal si predstaviť ako by prežil smrť ďalšieho blízkeho človeka.

Ale ja som nechcela zomrieť. Chcela som byť s ním, chcela som ho milovať navždy. A samozrejme, chcela som s ním navždy drogovať. "Ale ak chcem byť úplne tvoja, mala by som byť s tebou všade. Nie je to nesprávne, že ťa nechávam samého, že ťa nechávam odísť v heroíne? Keby som to brala aj ja, boli by sme spojení úplne."- Povedala som raz. Vtedy som to ešte nebrala ako výhovorku, ospravedlnenie, bola to úprimná obava. Ale on ma len pobozkal a vysvetľoval, že tak to nesmiem brať. Vtedy som mu verila.

Jedno popoludnie sme zišli dole do mesta, mali sme chuť na zmrzlinu. Bolo už leto, veľmi teplo, a to sa nám tak páčilo. Chlad nám pripomínal absťák a teplo správnu dávku. Prechádzali sme po námestí a ignorovali ľudí, ktorí na nás podozrievavo hľadeli. Martin išiel kúpiť zmrzlinu a ja som zostala sedieť na lavičke. O chvíľu sa vrátil, sadol si ku mne. Bolo to také krásne, sedeli sme v objatí, lízali zmrzlinu a potichu sa rozprávali. Vždy sme sa rozprávali potichu, vlastne ani neviem prečo. Bol to ale veľký protiklad mňa samej, lebo predtým som hovorila veľmi hlasno a často som kričala. Teraz som bola taká pokojná a vyrovnaná (naozaj som tomu verila!)
❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️