Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Opakovaný kruh

Keď som sa vrátila do baru, pichla som si znova. Hľadala som speed a s hnevom som zistila, že nemám. "Prekliaty Martin! Zabudla som na to!" Vedela som, že nemám ani nič iné, možno Rohypnol, ale ten by to nezlepšil. Keď som vyšla na pódium, všetko bolo v poriadku. Tancovala som vyše hodiny a zrazu som pocítila úžasnú slabosť a nevoľnosť. Všetko sa mi začalo pred očami mihať, krv sa mi nahrnula do hlavy, srdce mi začalo šialene rýchlo biť spadla som. Počula som výkriky, zmätok, zacítila som niečie ruky... chladné. Prebrala som sa a videla, že ležím na posteli a oproti mňa sedí Pavol. Cítila som ešte niečí pohľad, otočila som hlavu, stál tam Martin. Usmiala som sa. "My pred sebou nemôžeme mať tajomstvá!" Aj on sa usmial. "Michaela!"- oslovil ma Pavol. Pozrela som späť na neho, bol bledý a nahnevaný. Alebo zmätený? Neviem! "Je mi to ľúto, Pavol, prišlo mi zle!"- povedala som a sklopila oči. "Prečo ti prišlo zle?"- spýtal sa. "Neviem. Možno som trošku schudla!" Na to som sa mohla vyhovoriť. "Trošku?!"- skríkol. "Robíš u mňa tri mesiace a schudla si päť kilo!" "Ó, naozaj?!"- vôbec neviem, odkiaľ to vedel. "Áno, naozaj! Vážil som ťa, ak sa nepamätáš. Ale ja viem prečo!" Nahnevane vstal a vytočil mi ruku. Bolestivo som skríkla. "Pozri, ty kurva! Si narkomanka, obyčajná, hnusná feťáčka!"- kričal zúrivo. Vyslobodila som si ruku. "A čo je teba do toho?!" "Si prepustená! Spakuj si veci a vypadni!" Pokojne som vstala, našla batoh a odchádzala preč, ruka v ruke s Martinom. Ale on nás zastavil. Žeby som bola naozaj až taká dobrá tanečnica, prinášala tak vysoký zisk?! "Michaela, prečo to robíš?"- spýtal sa potichu. Vyvrátila som oči. "Ó, je mi na vracanie z tejto otázky. Prečo? Prečo? Načo sa pýtate, keď aj tak nechcete počuť pravdu. Máte svoju pravdu! Tak jej verte, verte, že to robíme zo zábavy, že je to všetko naša vina, že nás omrzelo všetko ostatné, len ničenie samých seba nie. Obmedzenci! Načo sa dožadujete odpovedí, keď im neveríte?!"- a odišli sme preč. Znova nás dobehol a podal mi peniaze. "Tu máš, zarobila si to!" Schovala som peniaze a odišla. Ani som sa neobzrela, hnusil sa mi. Možno si to naozaj nezaslúžil, ale v tej chvíli sa mi hnusili všetci. A tak sme sa vrátili do Trenčína, Martin mi vysvetlil, že odviedol Janu (tak sa tá dáma volala) k jej priateľke, potom rýchlo našiel chalanov a prinútil ich, aby ho vzali ku mne. "Tancuješ krásne! Naozaj ako motýľ!"- pobozkal ma na viečka.

A zasa ten opakovaný kruh: dávky, prachy, krádeže, nádherné večere. Martin i naďalej odchádzal do Brna za Janou, ja som si už robotu nehľadala. Bolo mi to jedno. A tak sme si žili ďalej ako v rozprávke. Strašidelnej! Šialenej! Raz na konci týždňa, Martin bol ešte v Brne, som zostala úplne bez peňazí. Behala som po dome, utekala som k matke, ale nenašla som nič. Ani len veci, ktoré by som mohla predať. Chalani boli tiež preč a ja som nemala ani herák kde zohnať. Bol to môj prvý ozajstný absťák. Ležala som na zemi, celá sa triasla, bolo mi zle, zima striedajúca sa s horúčavou. Bolo to príšerné, prišernejšie ako hororák, ako čokoľvek iné na svete. Bola som schopná zabiť pre jednu dávku. Nebola to len fyzická bolesť, mala som úplnú spúšť v hlave, nebolo v nej nič, iba strach a tá nezadržateľná túžba po heráku. Už som myslela, že zomriem, keď sa zrazu otvorili dvere a dnu vošiel Martin. "Daj mi dávku, rýchlo!"- skríkla som. Hneď vedel, o čo ide. Rýchlo vytiahol skladačku, nádobičko a sklonil sa ku mne. Prevaril to, natiahol do striekačky a podával mi ju. A zrazu mykol rukou. "Nie, budeme odvykať!"- povedal pevne. Nenávistne som zúžila oči. "Nechcem odvykať, chcem dávku, počuješ?! Už aj mi to daj!" ťažko som sa posadila a chňapla po striekačke. Ale on nie. Začala som ho mlátiť, bila som ho do hrude a on bol stále neoblomný. Bola som šialená, zúfalo som si potrebovala pichnúť, nedalo sa to vydržať. Silno som mu vylepila facku, nevšímajúc si bolesť v jeho očiach a drobné kvapky krvi na líci po mojich nechtoch. Ale aj napriek tomu stále mlčal a schovával striekačku. Hnev a potreba ma postavili na nohy, odchádzala som. "Si sviniar, jeden hnusný sviniar! Ako dobre ti je teraz, keď si si šlahol, musí sa ti úžasne vykladať o odvykaní. Si sebec, nenávidím ťa!."-kričala som a padla na zem. To ho zlomilo. Nežne ma nadvihol, podal striekačku a počkal, kým si pichnem. O pár minút som bola v pohode, objala som ho a tak sme tam zostali sedieť. "Miška, budeme odvykať." Povedal po chvíli ľahostajne som pokrčila plecami, mala som už dávku a všetko ostatné mi bolo ukradnuté. "Zajtra pôjdeme k tvojej mame a poprosíme ju o pomoc." V jeho hlase sa miešalo zúfalstvo s nádejou. Ja som stále mlčala, vychutnávala kvalitný heroín a tie neopísateľné pocity. Myslela som, že ho to prejde, veď sme sa o tom rozprávali už toľkokrát. Ale jeho to neprešlo.