Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Odvykanie...

Ráno som vstala a videla ako chystá nejaké veci. "Kam ideš?"- spýtala som sa a objala ho. Bola mi zima, bola som len v tričku a jeho telo bolo také chladné. A predsa som pocítila teplo pri dotyku s ním. "Ideme k vám. Ideme odvykať. Pozri, nemôžeme ďalej takto žiť!" Zvesila som hlavu, vedela som, že má pravdu. Objal ma a pobozkal. "Dokážeme to, uvidíš. Spolu do dokážeme". Naivne sme verili, že sila dvoch je väčšia ako sila jedného. Určite je, ale nie pri drogách. Tam je to skôr naopak. Naposledy sme si pichli slávnostne, s prísahou, že to je posledná. Prísaha narkomana...

A vydali sme sa k mame. Bola sobota, mama varila a Tibor čítal nejakú knihu. Náš príchod ich prekvapil, ale aj potešil. "Prišli sme odvykať!"- povedal Martin. Mama nám pozrela do očí a keď zbadala to úprimné odhodlanie, od radosti sa rozplakala. Oboch nás objala a posadila do kuchyne. "O chvíľu bude navarené..."- povedala. Ale my sme pokrútili hlavou. "Nie sme hladní." Vstala som a podišla k mame. "Pozri, mami, nebude to ľahké. Potrebujeme však tvoju dôveru. Chcem to, mami, chceme sa z toho dostať, chceme byť čistí a žiť bez drog!" Až keď som to povedala, vedela som, že to naozaj chcem, že po tom túžim. Len som bola slaboch. Alebo som si to aj vtedy nahovárala, snažila sa presvedčiť samú seba? Neviem. Martin ma objal. Mama pre nás vypratala jednu izbu a nechala tam iba postele. A vedrá. Vyšla von. Zostali sme tam sami. "Martin, budeš ma mať rád aj keď budem čistá?"- spýtala som sa. Prekvapene na mňa pozrel. "Preboha, Miša, čo to hovoríš?! Budem ťa mať rád ešte viac. Bože, vari sa nebojíš? Hlavne sa nemôžeš báť, zabudni na minulosť, už sa nevráti! Nedovol ím ti, počuješ? Zostanem pri tebe. Len nemysli na minulosť, lebo všetko bude zbytočné. Musíš sa s tým zmieriť, odpustiť a zabudnúť. Čaká nás krásna budúcnosť, bez drog, plná lásky." A pobozkal ma ako dôkaz jeho slov. Naozaj tomu veril? Naozaj veril, že dvaja ľudia s tak zničeným životom nájdu svoje šťastie a pokoj na Zemi???

Odvykanie bolo príšerné. O niekoľko hodín na nás prišiel absťák. A nielen jeden, bolo ich veľa. Zvíjali sme sa v príšerných kŕčoch, mali sme šialené bolesti. Každú chvíľu nás zalievala horúčava a hneď nato sme sa triasli zimou. Martin sa snažil uľahčiť mi to, ale sám bol na tom zle. Vracala som, omdlievala od bolestí. Neverila som, že to niekedy skončí. Mala som neopísateľnú chuť ujsť, zohnať dávku a našlahať sa, sfetovať sa, čokoľvek, len nech skončí toto peklo. Cítila som sa taká slabá, taká bezmocná, vedela som, že moje telo sa zbavuje všetkých tých jedov, tej otravy, ale aj tak som túžila, aby tam zostali, aby ich bolo ešte viac. Snažila som sa nemyslieť na to, chcela som sa sústrediť na niečo iné, niečo, pri čom by som zabudla, čo by ma potešilo, dalo nádej, ale nič také neexistovalo. Iba tá bolesť, kŕče a zúfalá túžba po droge, ktorá by to všetko zastavila. Ale vydržala som. A aj Martin. Napokon sme vyšli z izby. Mama nás s láskou a radosťou objímala, verila, že sme prešli najhorší úsek. Ani sa nečudujem, stále nás umývala, vyprázdňovala vedrá, nosila vodu, jedlo, sladkosti a všeličo na zabavenie. Samozrejme, od nej sme mali lieky na stlmenie bolestí. Muselo ju bolieť keď videla ako trpíme. Ale keď sme tým prešli, v tom návale radosti zabudla, že ten najťažší úsek máme ešte len pred sebou. Telesne sme boli celkom v pohode, naše telá sa zbavili toho svinstva, ale psychicky to bolo úbohé. Zrazu sme boli čistí a nevedeli sme, čo robiť. Zrazu sme nemuseli zháňať peniaze, mali sme kopec času, ale nevedeli sme, čo s ním.

Prvý mesiac sme sa len tak ponevierali po byte, čítali si knihy, pozerali telku, rozprávali o nádhernej budúcnosti. Ale obaja sme pritom tajne mysleli na drogy. Nie, ani zďaleka sme neboli vyliečení. Nemali sme ani žiadnych priateľov, vlastne nikoho, len seba samých. Vtedy sa naša láska ešte prehĺbila. Lebo to bola láska! Snažili sme sa držať jeden druhého, našej lásky. Tiež nám veľmi pomohli knihy. Spolu sme si čítali a potom sa o tom bavili. Všetko to bolo ale tak abstraktné a absurdné. Neboli však aj naše životy také??? Prvýkrát sme vyšli von. Držali sme sa za ruky a pozerali na svet úplne inými očami. Prešli sme cez park na námestie a tam sme si sadli na lavičku. "Čo keď stretneme chalanov?"- pýtali sme sa obaja v duchu, ale ani jeden sme sa neodvážili tú otázku vysloviť. Sedeli sme tam asi dve hodiny, potom sme šli do kina. Hrali Jízdu. Film plný voľnosti, slobody a trávy. Úplne nás to zrazilo. "Mám chuť sa zhúliť!"- povedala som, keď sme vyšli z kina. "Aj ja!"- prisvedčil Martin. Bolo by to také jednoduché, rýchlo vybehnúť na Brezinu, zájsť domov a tam by určite niečo bolo. Stáli sme tam a neboli schopní pohybu. Určite by sme to vzdali, kedy sa neobjavili mama a Tibor. Pozvali nás na večeru, išli sme do 33, ale jesť ani mne ani jemu nechutilo. A tak sme pili. Veľa. Prišli sme domov úplne opití, len sme si ľahli, ani vyzliekať sa nám nechcelo.