Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Neexistujem...

Nad ránom sa vrátili chalani: Igor, Timo a Kajo. Búrlivé zvítanie, silné objatia, úprimné bozky a moje slzy. Sedeli sme na zemi a ja som na nich radostne hľadela. "Bože, nemôžem uveriť,že sme spolu. Tak ste mi chýbali, tak vás mám rada!"- opakovala som. Niekto, naozaj sa nepamätám kto, navrhol, aby sme sa na privítanie zhúlili. Nik nebol proti. A zasa to začalo. A zasa som pri tom cítila tú radosť. Zasa sme všetci spoločne sedeli, počúvali hudbu a potichu sa rozprávali. Áno, toto je môj život, takto chcem žiť! S Martinom a s nimi. A s drogami, lebo bez nich sme to už nevedeli.

Na druhý deň sme boli všetci v meste a stretli sme mamu a Tibora. Mama už ani plakať nemohla, keď videla toľko radosti v mojich očiach. "Miška!"- povedala len ticho. Objala som ju. "Neplač, mama! Už som si našla svoje miesto. Iba, je tak ďaleko od teba. Títo ľudia ma však chápu, je mi s nimi dobre. Zostanem navždy s nimi, už ti nedovolím poslať ma preč!" Chcela niečo namietať, ale nedovolila som jej to. Pobozkala som ju a odišla. A tak sme teda zostali spolu. Hneď v ten večer sme si zapálili heroínovú cigaretu, všetci spolu, len tak, vraj naposledy. Po dvoch týždňoch sme si pichali. Všetci!

Začali sme znova kradnúť, predávať veci a aj seba, cestovať do Bratislavy a nakupovať tam. Niekedy išli iba chalani sami, my s Martinom sme zostali doma. Naozaj sme boli stále spolu. Úplne sme sa na seba upriamili, boli sme závislí nielen na heroíne, ale aj na sebe. Znie to nemožne, ale bola to pravda. Obaja sme v živote najviac potrebovali lásku a pochopenie. A nikdy sa nám toho nedostalo. Vždy len strata a bolesť. Martin bol na tom horšie, ja som bola citlivejšia. A potom sme našli heroín. Únik, zabudnutie! Na začiatku aj blaženosť, šťastie. V drogách sme sa našli a v sebe sme našli tú lásku a pochopenie. Bohužiaľ prineskoro, lebo najskôr nás otrávili tie jedy a my sme už neboli schopní zbaviť sa ich. Možno jeden z nás, ale to bolo nemožné. Nemohli sme sa už rozdeliť. Žili sme takto asi päť mesiacov. Je to nenormálne, ale ja ich považujem za krásne. Aspoň tie prvé. Ten posledný bol veľmi ťažký. Všetci sme si pichali 5-6 krát denne, boli sme nervózni, keď sme zhaňali dávku a apatickí po nej. Ale to puto medzi nami sa nikdy nepretrhlo.

Pred troma týždňami som videla Martina naposledy. Boli sme v Bratislave a ja som si potrebovala pichnúť. Bolo to nejaké svinstvo a zložilo ma to. Prebrala som sa až na druhý deň a Martina nebolo. Pýtala som sa známych, ale nik ho nevidel. Vrátila som sa do Trenčína, ale ani tam o ňom nik nevedel. Ani chalani nie. Je to pre mňa stále záhada. Čakala som, že sa vráti, že zavolá, pošle odkaz. Ale nič také sa nestalo. A ja ďalej už nevládzem čakať. Nedokážem žiť bez neho. Nechcem! Včera som odpísala Jimmovi a rozlúčila som sa s ním. Som pripravená na smrť a teším sa na ňu. Vyslobodí ma. Ešte raz pozriem do zrkadla. Ale už sa nespoznávam. Načo aj? Posledné okamžiky. Asi som pôžitkár, keď ich tak vychutnávam. Ešte raz pozriem na báseň, ktorú som napísala. Je to posledná báseň a dokonale vystihuje moje terajšie pocity nielen o Martinovi, ale najmä o závislosti, o tých bludných kruhoch. Zdvíham ruku a hľadám žilu. Tu sa to hádam podarí. Tak naposledy. Ešte si poslednýkrát vybavím jeho tvár a chuť jeho bozku. Ičo, Kajo, Timo a Tomáš. Mama a Tibor. Jim a Terri. A zasa Martin. Horia mi krídla, Maťo... Podarilo sa mi pichnúť.

Michaela sa predávkovala v Martinovom byte. Tam ju na druhý deň našli jej priatelia. Zavolali matku a jej otčima. Matka sa psychicky zrútila a prišla na pohreb pod silnou dávkou utišujúcich liekov. Na jej pohrebe nebolo veľa ľudí. Traja chudí chalani stáli tesne pri jej truhle a nemo na ňu hľadeli. V očiach sa im leskli slzy. Odvtedy ich nik v Trenčíne nevidel. Odišli do Prahy a nevie sa, či ešte žijú, či sú čistí alebo stále bojujú so životom a drogami. Týždeň po Michaelinom pohrebe našli na jej bielom hrobe nastriekaného čierneho motýľa s červenými kvapkami krvi a preškrtnutou striekačkou. Ľudia sa pohoršovali za také znehodnocovanie a zneucťovanie mŕtvych. Ich pohoršenie sa premenilo na hrôzu, keď pri hrobe našli vychudnutého chalana s tmavými vlasmi a zoširoka otvorenými očami, v ktorých bolo toľko bolesti. V žile mal zapichnutú ihlu a v mŕtvych prstoch zvieral biele papiere. Bola na nich báseň:

KRUHY
Odhodená cigareta
pomaly dohasínajúca
v ostrom svetle žiariaceho slnka
spaľujúceho malý kvet života
divoko útočí na schúlenú zver
v tieni rozbúraného paneláka.
Modré more a modré slnko
modrá krajina s oblakmi nádeje a pokoja
Plávam cez vlny
zdvíham sa a klesám na hrebeňoch ich spenených nálad.
Jarná lúka bez slnečných lúčov
krása zelenej trávy
a šuštiaceho lístia.
Farebný motýľ,
sladký a mŕtvy
lieta ponad vysnenú krajinu
tancuje melódiu starých stromov
bozkáva odkvitnuté púčiky zabitých kvetov
dotýka sa krehkosti uschnutého lístia
Niekto otvoril nebo
ako okno do páliaceho bieleho dňa
Bol to Boh?
Chce oživiť mŕtvu dušu?
Chce ma prekliať?
Vír je silnejší ako sila mojej vôle
šialené kruhy ma uťahujú, spútavajú
nemôžem im uniknúť
majú moje vystrašené oči
a moju plačúcu dušu
Pichajú do mňa
svojimi tupými nožmi
sťahujú do neznáma
krutého a bezfarebného
Moje oči nemôžu plakať
moje srdce zomiera
moja duša je dobitá z úderov točiacich sa kruhov
už neplačem vyhasína
moja myseľ a rozum neexistujú
zmizli v nekonečne
v tom neznáme,
ktoré mi vyráža dych bez života
a obmotáva myšlienky silným ľanom šialeného šialenstva
Iba to a zmätený strach
Chcem späť
padám nižšie
unikám životu
strácam teba
a samú seba
Kruhy sú rýchlejšie, tesnejšie
vzduch neexistuje
rozplynul sa s časom a priestorom
mamina tvár a horké slzy
pomoc z vonku, zo sveta
od ktorého som vzdialená
miliónmi bielych rokov
Zúfalo
hľadám niečo
Chcem späť
a neviem ako
ako život žiť
Hľadám teba
tvoje strapaté vlasy
chladné dlane
Kde si?
Zachráň ma
Topím sa, ale nie v modrom mori
Úlomky farebného motýľa
bez výkriku
Krídla v ohni
padajú ako popol do mojich oči
Nič
Už vôbec nič
Nemôžem ťa viac nájsť
už nemám ani dušu
pláva niekde okolo mňa
chcem ju späť
ale kruhy sú silnejšie
už majú moju ruku
a časť hlavy, bezduché telo
už to nie som ja...
Kto?
Vidím motýľa
zaniká v plači bez sĺz
je nemý, ani vzlykať nemôže
Vidím dievčatko bez tváre
s veľkými očami
červená clona
Kruhy ma rozkladajú
zdvíham neexistujúcu ruku
Chcem teba
Ale ty nie si! Už nie!
Tvoj úsmev a tvoje oči
snažím sa nájsť seba v tvojom pozornom pohľade
ale ty ma už nevidíš
Prečo?
A už nie som ani ja
neexistujem
som len kruhy
vedomie zaniklo
ako všetko
som strateno
pochovaná
Nedokázala som to bez teba...
Ľúbim ťa

Papier bol postriekaný krvou a na konci bol naškriabaný zúfalý výkrik:"Miška, niee...!"

Ďakujem vám, ak ste to dočítali až do tejto časti <3