Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Ako šialená...

Vtedy, keď sa trochu upokojili, mama nás prehovorila, aby sme išli k nim domov. Nechápala som načo, ale tak ma prosila. Bola som zvedavá, či zmenila moju izbu. Otvorila som dvere a ... zostala skamenelo stáť. Sedela tam Soňa, Aďa a Rišo. Otočila som sa na mamu: "Ako si len mohla?!"- pribehla ku mne, chcela ma objať. "Miška, chceme ti pomôcť! Pozri, toto sú tvoji najlepší priatelia. Už vedia, aké máš problémy a chcú ti pomôcť. Všetci ťa máme radi!" Nemohla vedieť ako na to zareagujem. Určite jej nepovedali, že prvýkrát som sa sfetovala kvôli nim. Nahnevane som odsotila mamu. Zrazu do mňa vošla zúrivosť, bola som ako nepríčetná. "Klamete, všetci klamete, podvádzate, zraňujete! Ale mňa už nedostanete. Nepotrebujem vás, už viac nie!" "Miša, prestaň byť hysterická! Tak si sa párkrát zdrogovala. No, preto ešte nespadne svet. Zostaneš s nami a my ti pomôžeme!"- postavila sa Soňa. Tá jej chladnosť, sebavedomie. Pomaly som k nej pristúpila: "Ty si tá najväčšia zmija!"- zašepkala som. "Chceš vedieť ako sa zabíja zmija? Aký protiliek sa používa na jej jed? Tak pozeraj!" Všetci sedeli na posteli, iba Soňa stála, ale videli rovnako keď som vytiahla rukáv. Aďa úzkostlivo vykríkla. Posmešne som sa usmiala. Otvorila som batoh, vytiahla lyžičku a všetko, čo som potrebovala. Prevarila som háčko a natiahla ho do striekačky, pred ich očami. Priložila som si to k žile. "Miša, preboha, nie!"- skríkol Tibor. "Len ma skúste zastaviť ma a zabijem sa!"- myslela som to úplne vážne. Neviem, čo to do mňa vošlo, nikdy som niečo také neurobila. Teraz som bola úplne šialená. Pozrela som na nich, vyžívala som sa v ich hrôze a strachu. Kruto som sa usmiala: "Tak!" Šialene som sa zasmiala, úplne pomätene a vpálila som si to do žily. Zhrozený výkrik, to som ešte počula. Potom už nič. V tom zmätku som si pichla silnejšiu dávku. Padla som na zem a moja mama ma videla ležať bez pohybu, bielu, s ihlou v žile. Myslím, že taký strach ešte nezažila, začala gestikulovať bez zvuku, bola si istá, že som mŕtva. Nastal chaos. Každý chcel volať lekára, sanitku. Ale Martin im to nedovolil. "Nič sa nedeje, za pár hodín sa preberie. Zavolajte taxík, odveziem ju domov!" "Zomrie, musí ísť do nemocnice!"- kričala Aďa. "Boha, povedal som, že nezomrie! Poznám ju lepšie ako vy! Zavolajte ten taxík a nechajte nás odísť. A už za ňou nechoďte, dajte jej pokoj, všetci!"- pozrel na mamu. Potom Tibor zavolal taxík, s Martinom ma vzali a odišli sme. Dlho som to mame zazlievala. Ale napokon som jej odpustila, vedela som, že som jej to vrátila.

V nedeľu doobeda som išla stopom do Brna, chalani išli so mnou, Martin odišiel po nás. V nedeľu v noci som už tancovala, tentokrát však bez speedu. Nebola som unavená, cítila som sa úžasne. V Brne sme našli nového dealera a ten nám predával bezvadný herák. Tancovala som tak apaticky, bolo mi to ukradnuté. Ale oni to zasa pochopili po svojom. Začala som si zatierať vpichy, púdrom a krycími krémami to a tma ma chránilo, takže nik nevedel, čo som vlastne zač. Takto to išlo niekoľko mesiacov: týždeň v Brne, týždeň v Trenčíne.

Všetko bolo v pohode až doposiaľ som v Brne nestretla Martina, držal sa so staršou, ale dobre vyzerajúcou dámou. Sedeli sme s chalanmi na námestí a ja som ho zbadala prvá. Zostala som na nich bez slova hľadieť. Kajo si to všimol. "Boha!"- zvolal a ukázal smerom na nich. Vstala som. Vtedy ma Martin zbadal. Strhol sa, ale tá dáma sa ho práve niečo pýtala a on sa otočil a s úsmevom jej odpovedal. Videla som ako mu stisla ruku a pobozkala ho na líce. Rozbehla som sa preč, chalani ma dobehli v parku. Timo ma chcel objať, ale ja som ho odsotila. Nedovolila som im, aby sa priblížila. "Zradil ma, podviedol! Prisahal, že nie. Klamal ma! Klamal!"- kričala som. "Neklamal! Nič s ňou nemá, len ju zabáva. Páči sa jej, lebo je mladý. Nikdy spolu nič nemali. A to, že ju drží za ruku a občas pobozká... Ako ty zarábaš prachy? Alebo ja?"-. skríkol Ičo a tým ma uzemnil. Muselo mu na nás veľmi záležať, lebo vtedy to bol prvý a poslednýkrát, čo som ho počula kričať. Dovolila som Timovi, aby ma objal a všetci sme si sadli. "Ičko, pamätáš sa, ako si mi raz povedal, že už nikdy nebudem závislá na žiadnom človeku? Ale ja som závislá, na Martinovi, na vás..."- zašepkala som zúfalo. "Ale tiež som ti povedal, že on ťa nikdy nezradí. A my tiež nie. A potom, keby sa aj niečo stalo, mohla by si..." Nedovolila som mu dokončiť. "Viem!"- prikývla som potichu. Chvíľu som premýšľala, potom som vytiahla nádobičko a vpichla si dávku.