Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Luxusný Bar...

Bolo to niekde za centrom, nenápadný, ale luxusný bar s červeným svetlom a farebným názvom. "Je to bordel!"- vykríkla som s odporom a nenávistne na neho pozrela. ".Nie, je to striptíz-bar. Neposkytujeme žiadne služby, dievčatá len tancujú, záleží len na tebe, či dovolíš, aby sa ťa muži dotýkali." "Nik sa ma nebude dotýkať!" "Zarobíš viac!" "Jebať na prachy! Nik na mňa nepoloží ruku, počujete, v momente odchádzam!" Prikývol pod mojím tvrdým pohľadom, ale neveril mi. Previedol ma po bare, šatniach a potom sme zastali na pódiu. "Vyzleč sa!"- povedal. Nechápavo som na neho pozrela "Neboj sa, nič nechcem. Ani sa ťa nedotknem. Ale budeš u mňa tancovať, chcem ťa vidieť." Stále som váhala. "Dievča moje, takto prachy nezarobíš. Buď budeš poslúchať, pracovať a zarábať alebo to hneď zabaľ. Pozri, každý sa na začiatku hanbí. Ale zvykneš si, bude to dobré!" Vedela som, že potrebujem peniaze a bola v tom aj pomsta Martinovi. A potom, nepodvádzala som ho, išla som iba tancovať. Vyzliekla som si nohavice, tričko a zostala tam stáť v spodnom prádle. "Koľko vážiš?"- spýtal sa Pavol, pozorne si ma prezerajúc. Ruky som mala otočené k telu, aby si nevšimol vpichy. Bola tam aj tma, ale doteraz si myslím, že to bol zázrak, keď ich nezbadal. "Neviem, nevážim sa."- Odvetila som ľahostajne. "Pozeráš sa občas do zrkadla?" "Nie, nezaujíma ma to." "A čo ťa to zaujíma? Na čom ti záleží?" Heroín, hašiš, Martin, básne, chalani v duchu som sa pousmiala. Pokrčila som plecami. "Koľko máš rokov?" "l8." -Síce nie úplne, ale na tom tiež nezáležalo. "Nebývaš už s rodičmi, však? Bývaš so svojím priateľom, Martin sa tuším volá. Tomu nevadí ako vyzeráš?" "Nie!" Pavol chvíľu mlčal, stále hľadiac na mňa. "Pustím ti hudbu, ty budeš tancovať. Tancuj ako cítiš hudbu." Povedal napokon a zapol hudbu. Posledné mesiace som počúvala dosť tvrdú hudbu, ale akonáhne som začula hudbu, začala som sa pohybovať v jej rytme. Mama vždy vravela, že mám vrodený talent na tanec, možno mala pravdu. V tanci som sa uvoľnila, odreagovala, neexistoval svet, ľudia, iba melódia, zvuk a pohyby. Asi po desiatich minútach vypol hudbu. "Tancuješ úžasne. Nie je to zrovna to, čo mi očakávame tu, ale to sa ty rýchlo naučíš. Si však veľmi chudá. Nemáš peniaze na jedlo?" Nebol to až taký zlý človek, ale bol to obchodník. Našiel dievča, ktoré sa mu hodilo do obchodu a tak sa začal oň aj starať. Aby som sa mala dobre a aby som mu mohla prinášať zisk. "Pozri, beriem ťa! Neverím, že máš l8, ale kašlať na to. Budeš najmladšia tanečnica, mužov to vzrušuje. Si však veľmi chudá, hm. Ale tiež si veľmi pekná. Najskôr som si myslel, že keď sa namaľuješ, bude to lepšie. Vieš, máš hrozne zaujímavú tvár, takú smutnú a nevinnú zároveň. Iba tvoje oči sú moc staré a tvrdé. Ale zasa tvoja postava, telo ako 13-ročná. Je to fajn, beriem ťa! Dostaneš 8 000 mesačne na začiatok, berieš to? Ako sa vlastne voláš?" "Miša" "Michaela, fajn. Potrebuješ pár dní na nové tance a môžeš začať. Ubytovanie a stravu ti zabezpečím. Tak..." "Ale ja tu nechcem byť stále, musím chodiť aj domov. Čo kebyže týždeň tancujem a potom mám týždeň volno?"- Očividne sa mu to nepáčilo, ale trvala som na tom. Napokon súhlasil.