Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Objím ma ...

Raz ma Jim pozval do podniku v Readingu. Dala som sa zlákať dobrou hudbou. Bola som v Anglicku vyše päť mesiacov a prvýkrát som išla von. Prišiel pre mňa autom a spolu s nim štyria ďalší chalani. Bolestne mi to pripomenulo časy, keď som chodila s Martinom a chalanmi. Ten klub sa mi páčil. Naozaj tam hrala dobrá hudba, moja obľúbená a všetci ti mladí tam mi pripadali správni. Chvíľu som sa Jimmom a jeho partiou sedela a potom som išla tancovať. To som potrebovala. Tanec a svoju hudbu. Zabudla som na okolie, svet, oddala som sa hudbe. A tak som ani nevedela ako som sa ocitla na druhej strane parketu. Očami som vyhľadala Jimmiho a veselo mu zakývala. Usmieval sa na mňa. V tom som sa strhla. Zacítila som silnú sladkú vôňu. Otočila som sa a uvidela šiestich chalanov ako na partizána ťahajú jointa. Otočila som sa späť a snažila sa sústrediť na tanec. Hrali the Doors to bola moja hudba. Drsná, temná, plná bolesti, smrti a zla, ale pravdivá, ako môj život. The Doors som počúvala vždy, keď som bola zhúlená. Pane Bože, mala som to tušiť, že v takomto klube budú drogy. A prečo to aj Jim netušil?! Možno preto, lebo on sám nič nebral, iba raz skúšal trávu a bolo mu z toho veľmi zle. Asi nevedel, že je to bežné. Ale ja som to mala tušiť. Musím na to zabudnúť, musím. Pustili Pearl Jam: Alive. A bola som na dne. To bola Martinova pesnička, miloval a nenávidel ju zároveň. Nepočula som ju už veľmi dávno a teraz vo mne vyvolala prisilné a priživé spomienky. Otvorila som oči a zadívala sa na húliacu partiu. Všimli si ma. -"Chceš si potiahnuť?"- spýtal sa ma jeden z nich. "Máš niečo silnejšie?"- odpovedala som otázkou. Martin, kde si? Objím ma! "A čo silnejšie?" Nemala by som, ale ty si tak ďaleko. Raz, ešte raz si niečo dám. A potom budem znova čakať. "Rohypnol." Usmial sa. "Heroín!"- dodala som. Prekvapilo ho to. "Nie, ale viem, kde to môžeš zohnať." "Tak tam poďme. Hneď!" Pokrčil plecami a otočil sa. Matne som si spomenula na Jimma, ale túžba bola silnejšia. Túžba po Martinovi, ale najmä po heroíne.

Odišli sme z klubu, bolo tam už veľa ľudí, takže Jim to ani nemohol spozorovať. Chvíľu sme išli mlčky mestom až sme došli do neveľkého parku. Porozhliadla som sa a oči mi dychtivo zažiarili. Môj spoločník ma doviedol k jednej skupinke. "Oni..." -chcel povedať, ale prerušila som ho. "Viem, sú na heroíne. Díky!" Bol očarený, ako sa vyznám. Idiot! Jedná dávka, potrebovala som iba malú, stála 20 libier. Peniaze som mala. Celé štúdium mi platili naši a občas mi niečo dávala aj Terri. Bola redaktorkou časopisu a peňazí mala dosť. Rýchlo som im dala peniaze. Požičala som si ich nádobičko a rýchlo prevarila heorín. Naplnila striekačku, stiahla ruku, našla žilu a šlahla som si to tam. Vôbec som pri tom nemyslela, cítila som iba neodolateľnú túžbu. "Teda, ty sa vyznáš!"- povedal pochvalne môj spoločník. To bolo posledné, čo som vnímala. Potom už nič žiadny svet, žiadny ľudia, žiadna bolesť či spomienky. Blaženosť, extáza! Neopísateľná ľahkosť a slasť! Heroín som nemala už strašne dlho, ale po tej dávke som nemohla pochopiť ako som to dokázala. Zabudla som na absťáky, trasúce sa telo, mŕtvolné oči a chorobnú bledosť. Videla som iba tú krásu.

Do Henley som sa vrátila až ráno. Terri a Jim ma čakali a keď som otvorila dvere, hneď ku mne pribehli a objali ma. "Kde si bola, Bože, strašne sme sa o teba báli. Si v poriadku?"- hovorili rýchlo. Odsunula som ich. "Som unavená, idem spať!"- a odišla som. Ale oni ma zastavili. "Michaela, kde si bola?"- spýtala sa Terri. "S priateľmi." "Nepoznáš tu nikoho!" "Teraz už poznám!" "Ty si niečo mala. Povedz, čo to bolo?"- zvolala. Jim mlčal, iba mi neprestajne hľadel do očí. Ten pohľad bol výčitkou a ja som žiadne nechcela. Ľutovala som sa. "Nemala som nič, dajte mi pokoj!" Zamkla som sa v izbe a prespala som celý deň. Zvyšok týždňa som sa s Jimmom nerozprávala. Čakala som na piatok. Teraz som išla do Readingu sama a vrátila som sa v pondelok. Bledá, špinavá, so zreničkami ako špendlíkovými hlavičkami a s novými vpichmi na žile ľavej ruky. Terri sa hneď dovtípila o čo ide. Okúpala ma, navarila mi čaj a uložila do svojej postele. Zobudila som sa až večer a pri mne sedel Jim. Držal mi ruku a so slzami hľadel na vpichy. Vytrhla som si ruku. "Hlavne neplač!"- povedala som tvrdo. "Prečo to zasa robíš?"- spýtal sa. "Nič nerobím! Tak som si trochu šlahla, nič to nie je. Nie som závislá! A ani nebudem!"- zasa som klamala. Seba aj jeho. Prišla Terri. "Mali by sme sa porozprávať." Povedala. "Niet o čom!" "Ale hej. Pozri, padáš do toho znova. Myslíš, že tam nájdeš zabudnutie, únik,že sa oslobodíš. Ale drogy nie sú sloboda. Ty sama to vieš najlepšie. Zabudla si na minulosť?!" Prudko som sa posadila. "Nie, nezabudla, ale chcem! Čo vy viete o mojej minulosti? O tom, čo sa stalo, čo som stratila! Prehrala som celý svoj život, nemám už nič, na čom by mi záležalo." "A čo Martin?" "Kvôli nemu som to ešte neskončila. Čakám, ale on neprichádza. Čo ak už nežije? Ani ja potom nechcem žiť!" Jim v bolesti zavrel oči. Ale Terri na mňa tvrdo hľadela. "Žije! V piatok ráno ti prišiel list. Ale ty vo svojej zaslepenosti si si ho nevšimla!" Akoby mi dala zaucho. Nemo som hľadela na bielu obálku s mojím menom a adresou, na čierne písmená. Opatrne som ju chytila do rúk a otvorila.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa odvážila čítať:

Miška, môj motýlik! Nevidel som ťa už vyše šesť mesiacov. Chýbaš mi, chýba mi tvoj hlas, oči, chýbaš mi celá. Bol som dlho v Prahe, ale tvoj obraz ma mátal. Neviem viac byť bez teba. Som späť v Trenčíne, ale ty si tu není. A to bolí. Niet úniku. Ak si tam šťastná, nevracaj sa. Chcem, aby si bola šťastná. Ale musel som ti napísať, aby si vedela, že som nezabudol, že som tu a stále ťa ľúbim. Martin.

Slzy šťastia sa mi rozkotúľali po tvári. Napísal, on mi napísal, stále žije a ľúbi ma. Nezabudol. Pozrela som na Terri a Jimma. Mlčky ma sledovali. Objala som Terri: "Napísal, Terri, napísal mi. Znova mám prečo žiť. Musím domov, rýchlo. Musím mu zavolať, hneď teraz, dobre?"- prikývla a ja som bežala dolu. Jeho telefón bol skoro stále vypnutý, ale teraz mi niečo hovorilo, že nebude. Nervózne som vytočila číslo. Chvíľu to trvalo. Potom sa ozval hlas: "Ičko!"- skríkla som a priam sa zadúšala radosťou. Hneď ma spoznal. "Miša! Odkiaľ voláš? Kde si? Chýbaš nám!"- jeho hlas bol unavený, ale úprimný. "Volám z Anglicka, ale idem domov. Za vami. A za Martinom! Je tam? Daj mi ho!" "Nie je tu, fláka sa niekde v meste. Odvykáme, Miška, už týždeň sme čistí!" "To je fajn, teším sa na vás, moc. Pozdravuje všetkých a povedz Martinovi, že sa vraciam." Znova som sa vrátila hore a začala som sa baliť. Zrazu zo mňa opadla tá apatia, ľahostajnosť, bola som plná síl a chute do života. "Michaela, mala by si si to rozmyslieť." Povedala Terri. "Niet o čom rozmýšľať! Vraciam sa!" "Sú na drogách?" "Nie, odvykajú. Sú už týždeň čistí!" Bola som úplne opitá radosťou. Ale oni nie. Pozerali na mňa tak smutno, s bolesťou.

Keď som zaspala, znova sa rozprávali. Terri volala Tiborovi a všetko mu povedala, o Martinovi aj o heroíne, aby boli s mamou pripravení. "Myslíš, že ju chce znova stiahnuť so sebou?"- spýtal sa Jim. "Nie, to určite nie. Ten chlapec ju naozaj ľúbi. Tibor mi o nich veľa povedal. Michaelu zradili kamarátky a podviedol jej bývalí chlapec. Jej mama sa rozvádzala, boli tam samé hádky. A ona je taká citlivá! Našla drogy a spoznala Martina. A odvtedy sú spolu. Naozaj ju ľúbi, o tom nepochybujem. Ale drogy ich zabíjajú. Obaja mali ťažký život. A teraz majú len jeden druhého."- zmĺkla. "A heroín"- dodal Jim. Terri prikývla. "Vieš, Terri, hrozne by som jej chcel pomôcť. Mám ju rád." "Viem, Jimmi, viem, že ju máš rád. Priveľmi ťa bude bolieť jej odchod, však?"- nežne ho chytila za ruku. Mlčky prikývol. "Ale aj tak by som jej chcel pomôcť. Aj jemu. Zaslúži si trochu šťastia." Zostali tam sedieť celú noc.