Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

O živote a Smrti, O Bohu ...

Potom som pozerala ako sa ostatné dievčatá pripravujú. Mala som sa učiť. Nepáčilo sa mi to, bolo to nechutné, perverzné! "Pane Bože, ja a budem zvádzať cudzích mužov hlúpym tancom!"- myslela som si, ale poslušne som sledovala ich pohyby. Večer som zostala s Pavlom a sledovala program. Nenávidela som to. Pavol sa pokúšal dozvedieť sa o mne viac. "Povedz mi niečo o Martinovi." Pozrela som na neho, ale myslela som na Martina. Chýbal mi. Oči mi znežneli... "Je to môj chlapec." "Koľko ste spolu?"- akoby som sa prebrala. Prečo by som, do pekla, mala niekomu vykladať niečo o svojom živote?! "Dlho!" Pavol si všimol moju zmenu, ale nevzdal to. Myslel si, že len hrám tú tvrdosť,že som úbohé dieťa, nespokojné s rodičmi a ich príkazmi a tak som si našla romantickú lásku. Bral to všetko ako hru, ako malý bláznivý úsek môjho života, z ktorého musel čo najrýchlejšie ťažiť, aby som to neskončila a nevrátila sa domov. Smiešne! Keby vedel ako to je naozaj. Nebola to hra ani puberťácky útek bol to môj ozajstný život, realita, ďalší úsek, ale nie malý a nie bláznivý. Skôr posledný... "A čo rodičia? Nechýbaš im?" "Nie! Otca nemám, zomrel. A mama žije inde, v zahraničí!" Tak som to cítila otec už pre mňa neexistoval a mama žila v inom svete. "A čo máš rada? Myslím, chodíš rada do kina alebo plávaš...?" Na to som vybuchla smiechom. Absurdné, vraj plávanie. Smiala som sa a on sa usmieval. Hlupák! Chcela som mu ukázať ruku a šteknúť do tváre: Toto mám rada, ihlu a lieky. A potom vodu, keď do nej pozerám, rozmýšľam o živote a smrti, o Bohu. A Martina a jeho chladné ruky. A jeho pery, jeho samého.. Ale nič som nepovedala. Smiala som sa a vtedy som pocítila prvú triašku. Boha, potrebovala som si pichnúť. Rýchlo som vstala a odišla na WC. Mala som poslednú dávku. Pichla som si to a zostala chvíľu sedieť na zemi, uvedomujúc si to známe teplo a uvoľnenosť. Potom som sa vrátila k Pavlovi. "Musím odísť!" "Kam?" "Idem za Ičom. Je to môj brat. Ale potrebujem prachy. Daj mi nejaké a zajtra už budem tancovať." Pozrel mi do očí a videl, že neklamem. Dal mi prachy a ja som odišla. Iča som našla s ostatnými v parku, vravel mi, že tam bude. Dala som mu peniaze, Pavlove aj svoje, on mi dal dávky na pár dní. "Je to bordel?"- spýtal sa napokon. "Nie, je to striptíz-bar. Budem tam iba tancovať. Veď vieš, že by som to nedokázala urobiť!"- pozreli sme na sebe a ja som zrazu padla k nemu a silno ho objala. "Nehovor mu to, prosím ťa! Nechcem, aby o tom vedel. Prosím, nepovedz mu nič!" Ičo ma objal a začal hladiť po vlasoch. Vedela som, že mu to nepovie.