Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Akoby naposledy...

Na druhý deň sme sa o tom rozprávali. Vedeli sme, že to takto nejde, potrebovali sme odísť z Trenčína. A tak to mama vybavila a my sme odišli na vidiek na Moravu, kde som mala babku a tetu. Bývali na dedinke a na blízku bola veľká farma s koňmi. Tam sa nám páčilo. Každý deň sme chodili do hôr, sedávali pri jazere, jazdili na koňoch. A každý druhý deň sme sa hrozne spili v dedinskej krčme alebo na dedinskej zábave. Mala som tam sesternice a bratrancov a okrem nich som tam poznala veľa mladých, lebo som tam často chodievala v detstve. Myslím, že si nás celkom obľúbili i keď nás považovali za čudákov. Samozrejme o drogách nič nevedeli. Sami dosť pili a tak im naše ožranstvo nepripadalo nezvyčajné. Boli však úplne iní ako my a nedalo sa to nevidieť.

Raz, boli sme všetci na zábave, ktosi vytiahol joint. Malý zázračný joint trávy. Oni tam drogy nepoznali, nič neskúšali a vtedy to bolo po prvý-krát, čo mal niekto marihuanu. Sedeli sme okolo stola a môj bratranec ho ukazoval ostatným. "Zahoď to, je to svinstvo!"- povedala som. Prekvapene na mňa pozreli. "Ale čo je, Miša, vari sa nebojíš?"- spýtali sa posmešne. Trpko som sa pousmiala. "Nie je v tom žiadna odvaha, je to blbosť." ".No, pozrime na ňu, aká moralistka!"- zvolal môj sused. "Daj jej pokoj!"- povedal potichu Martin. Mal aj on na to takú šialenú chuť ako ja? Určite! A oni len stále posmeškovali a podpichovali. Chceli ma vyprovokovať k odvahe, aby som vyfajčila jeden joint. Aká irónia! Martin stále pozeral na ten joint, potom ho chytil do ruky a ovoňal ho. Vtedy sa vo mne niečo vzbúrilo. Vstala som, schytila joint, roztrhala, trávu vysypala na zem a začala po nej dupať. "Nie, už nie! Už nepôjdeme späť, nevrátime sa tam! Ty si chcel odvykať a podarilo sa nám to. Nedovolím, aby to zničil jeden joint. Nedovolím, aby ti boli drogy znova prednejšie ako ja."- hovorila som rýchlo a objímala ho. Sklonil hlavu a objal ma. "Ty si bola na drogách?"- spýtala sa ma po ceste domov sesternica. Pokrútila som hlavou: "Bola, ale nechce sa mi o tom rozprávať. Je to svinstvo!" Zostali sme tam pol druha mesiaca a potom sme sa znova vrátili do Trenčína. Prestalo nás to tam baviť, začali sme sa nudiť a rozdiel medzi nami a ľuďmi tam sme už nedokázali ignorovať.

Začali sme cestovať, chodiť po hradoch, zámkoch a kultúrnych pamiatkach. Bol to Tiborov nápad a nám sa úžasne páčil. Vlastne tu možno spravili chybu. Mali nás poslať do normálneho života, do školy alebo roboty, nie čičíkať nás na jeho krásach. Priveľmi sme si na to a lenivosť zvykli. Naše odvykanie bolo potom vlastne dosť pohodlné, lebo oni dvaja nám hľadali náhradu za drogy a nie my. Možno keby to robia inak, nesedela by som tu teraz s poslednou dávkou pri žile. Ale nie je to ich chyba. Chceli nám pomôcť, sami nevedeli, čo bolo najlepšie. Riešili to za nás a tým nás ubránili pred zodpovednosťou a samostatnosťou. A to sme potrebovali. Prečo sme vlastne spadli späť? Boli sme čístí vyše troch mesiacov, prechádzali sme sa po meste, práve sme sa odniekiaľ vrátili. Vtedy sme stretli chalanov. Takmer sme do seba narazili, ja s Martinom držiac sa za ruky a oni: Ičo, Timo a Kajo. Vyzerali príšerne, ich tváre sa mi zdali ešte bledšie, telá chudšie, oči prázdnejšie. Pri pohľade na nich som pocítila nával radosti a smútku. Silno som ich objala. Aj oni ma objali a ich ruky boli také ľadové. Smrť musí mať také chladné ruky. Išli sme si sadnúť do krčmy. "Tak ste teda čistí, dokázali ste to!"- povedal Ičo a usmial sa. "Bože, toto je moja rodina. Aj títo chalani sú moji a ja som ich. Musím im pomôcť!"- hučalo mi v hlave. "Aj vy sa z toho dostanete, pomôžeme vám!"- zvolala som. Ale oni pokrú tili hlavou. "Nie, Miška, my nie. Nedokážeme to...!" "Každý to dokáže, len treba chcieť!"- skočila som mu do reči. "Ale my nechceme!" "Ale ja vás nechcem stratiť. Mám vás rada!" "Nestratíš nás!"- povedal Kajo s úsmevom, ale dobre vedel, že pravda je iná. A ja som to vedela tiež. Koľko ešte potrebujú, aby ich droga premenila na chladné, bezcitné, zbité trosky?! Strácam ich, už nie som ich motýľ, odletela som z ich lúky na inú a návrat na tú ich divokú je nemožný. Zostali sme spolu takmer celu noc, stále som pri tom cítila neuveriteľnú bolesť, mala som ten pocit, že všetko končí. Keď sme sa lúčili, oči som mala zaplavené slzami. Cestou domov sme s Martinom mlčali, zavesení jeden do druhého. Toto stretnutie nás zranilo, zasa sme cítili krutosť reality, svoju bezmocnosť a neschopnosť prijať ju. Mama nás čakala, celú noc sa bála, že sa nám niečo stalo. Bála sa, že sme sa sfetovali. Bola šťastná, keď videla, že nie, ale prekvapila ju bolesť a zúfalstvo v našich očiach. Chcela sa porozprávať, ale ja som ju nedokázala pustiť k sebe. Chcela som o tom rozprávať, ale zrazu tu bola tá nedôvera, strach, že ma vysmeje, nepochopí.

V tú noc som ťažko spala. Martin nespal vôbec. Keď som sa tretíkrát zobudila, zrazu som videla jeho šedé oči zahľadené kdesi do diali: do minulosti. "Myslíš na Lenku?"- spýtala som sa potichu. Chvíľu mlčal a potom ma objal, zasa tak silno, zúfalo. "Nedokážem to, Miška, som slaboch. Vidím ako sa moji ďalší kamaráti ničia a ja im nedokážem pomôcť. A pritom sám sa mám dobre. Je to ako vtedy s ňou: ona zomierala a ja som si užíval. Nenávidím sa, strašne sa nenávidím!"- šepkal zúfalo a stále ma nástojčivo zvieral. "Nie, Maťo, ty nie si slaboch! Si víťaz, zvíťazil si nad drogami, nad ľuďmi, ktorí ti ublížili. Trpel si a som si istá, že Lenka ti odpustila. Určite nechce, aby si žil takýmto životom ako doteraz. Možno sa teraz usmieva, keď ťa vidí čistého. Možno verí, že to dokážeš, že porazíš ľudí a svet, ktorí ju priviedol k samovražde. Ty sám musíš cítiť, že ti odpustila!" "Ale ja som si neodpustil!"- zvolal. "To je väčšinou najťažšie! Ale uvidíš, dokážeš to. Veď aj mne si vravel, že musím zabudnúť na minulosť, oslobodiť sa. Musíme to urobiť obaja a uvidíš, dokážeme to!" V mojom hlase bolo toľko viery, toľko presvedčenia.

Pobozkal ma a zrazu ma začal vyzliekať. Nemilovali sme sa už dlho, čudné, ani keď sme boli čistí nie. A teraz... Bolo to krásne, veľmi krásne. Boli sme ako jedno telo a jedno duša. Cítila som slzy na svojich lícach. "Ty plačeš?"- spýtal sa Martin. "To od radosti. Dokážeme to, Maťo, viem, že hej. A potom budeme šťastní!" Zabudla som, že neverí v šťastie a on mi to ani nepripomínal. Bozkával ma na líce a v jeho očiach sa zjavil úlomok radosti. "Ľúbim ťa a vždy budem. Nikdy na to nezabudni! Sľúb mi to!"- povedal zrazu nástojčivo. "Sľubujem!" "Sľúb, že pokiaľ budem žiť, nezabiješ sa. Lebo vieš, že aj keby som bol ďaleko, som stále pri tebe a navždy tvoj!" Bože, v jeho hlase bolo toľko strachu, zúfalstva. Zľakla som sa. "Ale, Maťo, čo..." Prerušil ma. "Nie, nič sa nepýtaj. Iba mi to sľúb!"- Zavrela som oči a tíško povedala: "Sľubujem!" Na to ma pobozkal, nežne a strašne dlho...akoby naposledy.