Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Milujem dážď...

Do Londýna sme prišli okolo obeda. Na Victoria Station sa vytvorili skupinky veselo štebotajúcich dievčat. Ja som zostala sama. A tak sa mi to páčilo. Nechcela som nikoho a najmä nie tie naivné hlúpe štetky. Všimla som si ako na mňa nepriateľsky pozerali, ale ignorovala som to. Cítila som sa pri nich taká stará, unavená životom a sama sebou. O chvíľu podišla ku mne sympatická žena v stredných rokoch. Bola plno štíhlej postavy a mala tuhočierne vlasy. Ale najmä jej otvorená tvár a nežné oči ma zaujali. "Hallo! Ty si Michaela, však? Ja som Terri a budeme tu spolu bývať. Dúfam, že budeme dobré priateľky!" Mala taký svieži a optimistický hlas s príjemným londýnskym prízvukom. Bývala v malom turistickom meste Henleyon-Thames, asi dve hodiny od Londýna. Mesto sa mi nepáčilo. Bolo tiché, čisté a plné snobov. Ale bol tam veľký park s riekou. Hneď som vedela, že to bude moje miesto. Prišli sme k nej domov, bol to veľký, typický anglický dom kúsok od centra. Páčil sa mi. Aj moja izba sa mi páčila, bola to podkrovná izba, neveľká, ale pohodlná. Ibaže mi pripadala prázdna. Presne ako môj život.

Ten prvý večer bol ťažký. Musela som byť s Terri a pripadalo mi to trápne. Terri uvarila večeru, ale ja som nebola hladná. Stále som fajčila. Vôbec som nevedela ako sa k nej správať, o čom sa s ňou rozprávať. A najhoršie bolo, že mi bola veľmi sympatická. Ona sa snažila. Rozprávala o meste, o ľuďoch, o škole a nových priateľoch, ktorých si rýchlo nájdem. A ja stále nič len ticho a cigaretový dym. Asi po hodine som to vzdala. "Ďakujem, Terri a dobrú noc. Prosím ťa, nebuď ma zajtra a nechaj ma samú. Musím si tu na všetko zvyknúť a odišla som, vôbec si neuvedomujúc aké to bolo drzé. Nasledujúci weekend som strávila vo svojej izbe, sama, so svojou hudbou a myšlienkami. Sobotu večer zaklopala Terri a spýtala sa, či nechcem ísť von. Odmietla som. Povedala, že má pre mňa zopár telefónnych čísel, ľudí, s ktorými by som si mohla rozumieť. Trpko som sa usmiala ľudia, ktorí mi rozumejú sú teraz tak ďaleko a nik iní mi ich nemôže nahradiť. Skrátka, odmietla som všetko a zostala som zavretá dnu fyzicky aj duševne.

V pondelok mi začínala škola. Apaticky som sa tam doviezla s Terri. "Uvidíme sa doma. Dúfam, že sa ti tam bude páčiť!"- povedala na rozlúč ku láskavo. Odpoveďou jej bolo tiché "Thanks", nevydarený úsmev a prázdne oči. V triede sme boli pätnásti, každý z iného kúska zeme. Jediné, čo nás spájalo bola angličtina. Oni sa už samozrejme poznali. Ja som bola nováčik. Lektorka ma privítala a poprosila, aby som sa predstavila. "Volám sa Michaela, Miša. Som zo Slovenska." A to bolo všetko. Očividne čakali viac, ale nedočkali sa. Sadla som si a tak sa začalo moje 2-ročné štúdium. Prvé týždne som tam nikoho nepoznala, nemala som záujem. Zo školy som hneď išla domov, zavrela sa do izby, buď som si písala úlohy, čítala knihy alebo pozerala do stropu. O šiestej som zošla dole, zjedla trochu večere a vrátila sa do svojho úkrytu. Terri mi nič nepovedala, nič nevyčítala. Trpezlivo čakala. Až neskôr som sa dozvedela, že Tibora pozná osobne, sú dobrí priatelia a všetko o mne vedela. Sama nemala ani manžela ani deti a môj príbeh sa jej dotkol. Chcela mi pomôcť. Terri mám ešte stále rada. Ale pomôcť mi nemohla, to určite viem.

Jeden večer začalo silne pršať. Milujem dážď. Rýchlo som sa obliekla a vybehla von, nedbajúc na prekvapené a vystrašené Terrine otázky. Zašla som do parku, k rieke a tam som sa prechádzala. Na konci parku je drevený most a malý vodopád. Tam som zastala. Bolo to také pokojné a smutné, zvuk vody a mäkké kvapky dažďa. Tie kvapky boli chladné a ich dotyk mi pripomínal Martinov. Stála som tam a pozerala do vody, potom som zdvihla tvár a pozrela na nebo. Bolo úplne čierne. Všetko bolo čierne, všade bola tma. A tie kvapky dažďa mi šlahali do tváre, spôsobovali príjemnú bolesť. Presne tak som sa cítila ja vo svojom vnútri a príroda to krásne vyjadrila. Vrátila som sa až okolo tretej ráno, úplne premočená, ale s pokojnou tvárou a vyplakanou dušou. Terri nespala, čakala na mňa. Podala mi uterák a uvarila horúci čaj. "Zajtra nechoď do školy, poriadne sa vyspi." Usmiala sa. Vtedy sa vo mne trochu chladu roztopilo: "Ďakujem, Terri. Ja, ja viem, že sa správam čudne, ale, nemôžem ti to vysvetliť. Skrátka život, ja..." Nedokázala som to. Ona ma však objala a jemne pohladila po vlasoch. Prudko som sa odtiahla, tak ma hladil Martin. Zazrela bolesť v mojich očiach...pochopila. K rieke som odvtedy chodila každý deň. A najmä v noci. Nebála som sa. Moc sa mi páčila tá tma, ticho, pokoj a samota. Cez deň som sa tam buď prechádzala a rozmýšľala alebo som sedela a čítala. Raz ma tam stretol spolužiak. Volal sa Jame a bol Ír. Bol mi sympatický, i keď vôbec neviem prečo. Išlo z neho dobro, čisté dobro. "Ahoj!"- pozdravil ma a sadol si vedľa mňa. "Čo čítaš?"- otočila som knihu a on na mňa radostne pozrel, keď zbadal meno Dostojevký. "Páči sa ti to?" ."Veľmi. Ale ťažko sa mi to číta." "Veď to aj je ťažké. Ale úžasné". A tak sa začalo naše kamarátstvo. Zostali sme tam spolu sedieť až do večera a rozprávali sa. O knihách. O filozofii. Páčilo sa mu niečo úplne iné ako mne, ale aj tak sme si rozumeli. Keď sa začalo stmievať, postavila som sa. "Kam sa chodíš baviť?" Spolu sme išli domov. "Nikam. Iba sem. A v noci na most." "V noci? Sama?"- prikývla som. "Nebojíš sa?" Veselo som sa usmiala. Bol to prvý nezdrogovaný úsmev odkedy odišiel Martin. "Nie, toho nie." "A čoho potom?" "Straty!" Myslím, že pochopil. "Môžem ísť niekedy s tebou?"- navrhol. Ale ja som pokrútila hlavou. "Nie. Mám rada to ticho a samotu!" Vystrojil ma až domov a potom odišiel. Bol mi naozaj sympatický. Rozmýšľala som, či chcem kamaráta. Načo vlastne? Alebo prečo nie? Bolo mi to jedno. Aj to. Ale jemu asi nie.